Tag
Kdesi v kútiku duše som to cítila. To, že smerujeme tam, odkiaľ už nebude možné vrátiť sa späť. Vedela som, že ak to raz nastane, bude to znamenať úplný koniec. Nie môj, nie tvoj, ale náš. A tak ma tento blížiaci sa moment strašil vždy, keď som si to predstavila. Desila som sa toho, pretože som si bola istá, že keď v mojom srdci zavládne prázdno, už ho nič nevyplní.
„A čo si čakala?” Tieto slová počúvame vo chvíľach, kedy ich počuť chceme najmenej, pretože si až príliš uvedomujeme, ako veľmi sme zlyhali. Zlyhali vo vzťahu k sebe. Veď kto z nás sa neocitol v situácii, ktorá ho jednoducho prinútila „čakať“? Láska to bola príliš veľká na to, aby sme zo dňa na deň zabudli, a čo je najhoršie – venovali sme ju niekomu, komu to naše čakanie vyhovovalo. Keď chcel, mal nás poruke. A keď nechcel, vzdialil sa, pretože si bol istý, že tým nič nepokazí.
Raz by som chcela vedieť, prečo sa niektoré veci musia udiať. Prečo sme občas potrestaní aj za to, že sme sa odvážili milovať. Prečo najviac získame vtedy, keď najviac stratíme, a prečo keď sa stane to, čoho sme sa ešte pred chvíľou tak hrozne báli, zrazu cítime len mrazivý pokoj. Prečo nás práve človek, ktorého najviac milujeme, musí svojím nezáujmom naučiť, aby sme konečne začali mať radi i seba…
Stála som už na obidvoch brehoch tejto „rieky“. Už som opustila a bola som tiež opustená. Zdanlivo bez dôvodu. Keď som bola ja tou, ktorú opustili, niesla som to veľmi ťažko. Určite sa každému z vás stalo niečo podobné. Určite sa vám už stalo, že niekto z vášho života odišiel, a popritom to vyzeralo, že na to ani nemal žiadny rozumný dôvod. Bola možno typická nedeľa, všetko bolo v poriadku, vôbec tomu nepredchádzala žiadna hádka alebo výmena názorov, nedialo sa skrátka nič, čo by naznačovalo, že sa blíži nejaký koniec.
Myslela som si, že to bude trvať navždy. Mala som pocit, že to, čo máme, je už večné. Musela som si však priznať, že sa mýlim. Nie som jediná, viem, deje sa to veľmi často. Zostala som sama a možno by si niekto myslel, že ma to položí, no opak sa stal pravdou.
Vieš, ja som pred rokmi bojovala o nás s takým nasadením, že som svoju dušu unavila…
Čím som staršia, tým viac na sebe pozorujem celkom zvláštny jav. Nedá sa pomenovať jedným slovom, no môžem ho opísať viacerými… Čím som staršia, tým ťažšie sú pre mňa konce. Konce hocičoho. Naozaj nezáleží na tom, či ide o rozchod s partnerom, odchod z kolektívu, v ktorom som sa denne pohybovala niekoľko rokov, alebo o obyčajné presťahovanie sa. Čím viac rokov mám, o to hlbšie ma ukončenie akejkoľvek etapy dokáže zasiahnuť.
