Značka
Boli časy, keď som mala zlomené srdce. Moja duša doslova vrieskala a prosila o spásu. Už viac nechcela tú bolesť a jediné, čo chcela, bol pokoj a žiadne ďalšie otázky, ktoré si môj mozog vytváral každých päť minút.
Vtedy som vždy premýšľala, či existuje niečo, čo bolí viac?
Vždy bolo pre mňa slovo koniec príliš definitívne. Vnímala som ho ako ničotu, ktorá nastane po tom, čomu som sa tak veľmi chcela vyhnúť. Až raz, po rokoch od jedného takého konca som prišla na to, že koniec síce definitívny je, ale zároveň sa v tom istom momente začne nová životná etapa. Spočiatku ťažká a hrozivá, pretože k tomu prispievam ja svojím strachom.
Nie, ja nie som typ dievčaťa do „takmer“ vzťahu. Nechcem vo svojom živote niekoho, kto ma bude jeden deň akože milovať a na druhý deň sa správať úplne inak. Nechcem niekoho, kto sa bude tváriť, ako je všetko super, a potom zrazu cúvne, lebo sa zľakne, že to začína byť príliš vážne. Nechcem niekoho, kto nedá zo seba všetko, len preto, že si nebude istý.
Občas v našom živote nastanú momenty, kedy pochopíme, že musíme niečo zmeniť. Napriek odhodlaniu, ktoré sme roky zbierali, napriek tomu, že možno budeme musieť čeliť netaktným otázkam nášho okolia.
Jednoducho sa dostaneme do bodu, v ktorom prídeme na to, že takto to už ďalej nejde.
Vždy keď sa to stane, potrebujem sa zavrieť doma a zostať v posteli schúlená tak dlho, kým si nepoviem, že je to preč. Tie spomienky, tie pocity, ktoré na spomienky nadväzujú. Akoby som sa chcela uistiť, že som konečne v bezpečí a nič z toho, čo sa mi dialo predtým, sa už nezopakuje. Preto tá posteľ, tá huňatá deka, čas, ktorý zrazu zastal, a všade absolútne ticho…
Spomínam si na dni, kedy som sa musela premáhať, aby som nekričala. Krik mám totiž spojený len s ľuďmi, s ktorými ja osobne nechcem mať nič spoločné. A tak som sa snažila tlmiť v sebe potrebu zakričať vždy, keď to na mňa prišlo. Napríklad vtedy, keď som cítila úplnú bezmocnosť a vedela som, že ťa strácam, hoci ty si s maskou na tvári tvrdil opak.
