Značka
Nepamätám si na to, čo presne sa vtedy dialo vôkol mňa, hoci ma to takto spätne prekvapuje. Vraj si na dôležité a prevratné momenty v našich životoch spomíname úplne do detailov. Možno by si niekto druhý vedel teraz v mysli vybaviť aj to, aké bolo počasie, čo mal oblečené a či sa atmosféra okolo neho výrazne zmenila. Ale ja nie…
Ty a ja. My… Niekedy dávno, na začiatku nášho príbehu sme to boli my. Dnes je však všetko inak. Pamätám si presne ten deň, kedy sme sa prvýkrát stretli. Nebolo to ako z veľkého filmu. Nelietali motýle a nevznášala som od šťastia.
Bolo to také normálne…
Ak by sa toto stalo pred niekoľkými mesiacmi, bola by to moja spása. Môj život by sa zmenil, opäť by som našla šťastie, ktoré som s tebou tak dlho hľadala. No vtedy som sa toho nedočkala. Neprišlo z tvojej strany žiadne ospravedlnenie, nepokúsil si sa odčiniť chyby, ktoré si urobil. Bol si nad vecou. A ja som bola na dne.
Som typ človeka, ktorý málokedy ľutuje niečo, čo sa už stalo. Načo sa mám zaťažovať vecami, ktoré už patria do minulosti a aj tak ich nezmením? Nehovorím, že sa mi všetko podarí. Niekedy urobím obrovskú hovadinu… Ale radšej sa budem o pár rokov chytať za hlavu a smiať sa na tom, ako by som si mala roky klásť otázky:
Viem, že jeho meno by si už najradšej ani nevyslovila a že by si si z mysle zmazala všetky spomienky, v ktorých sa objavuje. No zároveň viem aj to, že ak by sa dalo, šepkala by si jeho meno v tme pritom, ako sa k nemu túliš, a o tie spomienky, ktoré s ním máš, prísť nechceš. Sama sa strácaš v tom, čo sa v tebe odohráva, a máš pocit, že chceš všetko, no zároveň nič.
Nikdy by nám možno nenapadlo, že to budeme práve my, ktoré sa nebudú vedieť odtrhnúť od niečoho, čo už nemá budúcnosť. Od niečoho, o čom vieme, že sa to už skončilo… Od niečoho, čo nás už len zraňuje a neprináša nám okrem bolesti nič iné. Žiadny pocit radosti či pokoja. Nič iné okrem smútku už nezostalo…
