Tag
Nikdy som si nemyslela, že niečo také jedinečné… niečo také milujúce, čo sme medzi sebou mali, môže niekedy skončiť… A nie som si istá, či to niekedy skutočne skončí. Nie som si istá, či niekedy úplne zabudnem, a neviem, či to vôbec chcem… Ver mi či nie, vo vlastnej budúcnosti som videla vždy aj teba, vo svojich snoch som snívala o tebe, nikdy som nad niečím nepremýšľala bez teba…
Kedysi som sa nevzdávala. Bojovala som do poslednej chvíle, do posledného výdychu, až do úplného vyčerpania. Trvala som na tom, že všetko môžem napraviť a iná možnosť v mojej mysli neexistovala. Odmietala som odísť skôr, než som prestávala vidieť aj tú najposlednejšiu nádej. Kým tam bola, tá malá iskerka nádeje, zotrvala som i ja. Pri nej, s ňou… Dúfajúc, že všetko raz bude v poriadku, som sa nechcela pohnúť z miesta. Veď načo aj, ak stále vidím nejaké východisko?
Ako veľmi je bizarná otázka: „už nemám šancu?” od niekoho, kto vám ublížil? Kto vám ublížil tak veľmi, že vždy, keď sa naňho pozriete, vidíte to. Vidíte presne to, čím vám ublížil. Či už je to obraz toho, ako vás mlátil, či obraz toho, ako ste boli vždy na poslednom mieste, alebo obraz toho, ako si to užíva s inou – je to jedno. Ten pocit, ktorý to vo vás vyvolá, bude vždy rovnako nepríjemný, ba priam odpudzujúci.
Viem, čo sa ti práve preháňa hlavou. Viem, že nerozumieš, ako sa to mohlo stať. Bol si si istý, že tu budem navždy, veď doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že by som sa mala zvrtnúť na päte a odísť bez slova. Považoval si ma za samozrejmosť, ktorá sa z tvojho života nikdy nevyparí…
Keď som ťa stretla po prvýkrát, ani by mi nenapadlo, že práve ty budeš jedného dňa ten, pri ktorom si poviem, že presne po tomto som túžila celý život. Dodnes síce neviem ako, ale stalo sa to. Priateľstvo sa postupne zmenilo na lásku, bez ohľadu na okolnosti alebo na to, či to tak chceme. Láska si nepýtala povolenie. Jednoducho medzi nás prišla. Žiaľ, všetko tým zničila…
Videla si to… vždy, keď si sa na neho pozrela, vždy, keď si ho objala, tak to tam bolo. To povestné čaro, ktoré všetci hľadáme vo svojej polovičke, to, na čom dokážeme byť závislé. Nevieme si bez toho predstaviť svoj život, nechceme si pripustiť, že raz o to prídeme. Už len pri pomyslení na tú stratu začíname mať panický strach.
Prečo sa však upínať na niečo, čo nikdy nebude úplne naše a predovšetkým – čo možno ani neexistuje?
