Tag
Ak by sa toto stalo pred niekoľkými mesiacmi, bola by to moja spása. Môj život by sa zmenil, opäť by som našla šťastie, ktoré som s tebou tak dlho hľadala. No vtedy som sa toho nedočkala. Neprišlo z tvojej strany žiadne ospravedlnenie, nepokúsil si sa odčiniť chyby, ktoré si urobil. Bol si nad vecou. A ja som bola na dne.
Som typ človeka, ktorý málokedy ľutuje niečo, čo sa už stalo. Načo sa mám zaťažovať vecami, ktoré už patria do minulosti a aj tak ich nezmením? Nehovorím, že sa mi všetko podarí. Niekedy urobím obrovskú hovadinu… Ale radšej sa budem o pár rokov chytať za hlavu a smiať sa na tom, ako by som si mala roky klásť otázky:
Viem, že jeho meno by si už najradšej ani nevyslovila a že by si si z mysle zmazala všetky spomienky, v ktorých sa objavuje. No zároveň viem aj to, že ak by sa dalo, šepkala by si jeho meno v tme pritom, ako sa k nemu túliš, a o tie spomienky, ktoré s ním máš, prísť nechceš. Sama sa strácaš v tom, čo sa v tebe odohráva, a máš pocit, že chceš všetko, no zároveň nič.
Nikdy by nám možno nenapadlo, že to budeme práve my, ktoré sa nebudú vedieť odtrhnúť od niečoho, čo už nemá budúcnosť. Od niečoho, o čom vieme, že sa to už skončilo… Od niečoho, čo nás už len zraňuje a neprináša nám okrem bolesti nič iné. Žiadny pocit radosti či pokoja. Nič iné okrem smútku už nezostalo…
Viem, že raz príde ten deň, kedy sa my dvaja opäť stretneme. Náhodne. Nečakane a bez toho, aby sme to plánovali alebo aby sme sa tomu vyhli. Nie som istá, ako sa budem cítiť, keď sa to stane. Ale jedno viem určite… Ak sa raz stretneme a nik z nás na to nebude pripravený, bude to úplne iné, ako to bolo doteraz.
Niekedy som mala sto chutí sa rozbehnúť a poprosiť ťa, aby si mi odpustil… Mala som chuť kričať prepáč do celého sveta. Bola som odhodlaná spraviť všetko, ale časom som si uvedomila, že by to už aj tak neznamenalo nič. Vieš, niekedy v živote spravíme veci, ktoré neskôr budeme ľutovať.
