Tag
Vraj som chcela priveľa. Vraj som príliš rozmýšľala, priveľa cítila, často sa pýtala, málo mlčala. Vraj som mu bola neustále v pätách, vraj som ho dusila, vraj som si vymýšľala dôvody na hádky. Vraj som zničila všetko, čo mohlo byť pekné.
Tak mi to povedal.
Takto si ma zapamätal.
Viem, že je ťažké zmieriť sa s tým, že niečo, do čoho si dávala celé svoje srdce, sa zrazu končí. Že človek, na ktorom ti záležalo, ťa nechce. Nie kvôli tomu, že by si nebola dosť dobrá. Ale jednoducho preto, že nechce – a to je fakt, ktorý nedokážeme zmeniť ani tými najúprimnejšími pocitmi. Zvláštne je, že ak cítime odmietnutie, máme potrebu veci napraviť. Dokázať tomu druhému, že sa mýli, že svojím rozhodnutím stráca príliš veľa. Lenže vieš čo? K tomuto kroku ťa už nenúti láska, ale číre zúfalstvo.
Nebol to jeden moment. Nebolo to ani jedno slovo, jeden hádka, jeden deň ticha, po ktorom som si povedala: Dosť… Bolo to množstvo malých okamihov, ktoré sa skladali do jedného veľkého smútku. Do bolesti, ktorá ma už prestala prekvapovať, pretože som ju cítila až príliš dlho. Do každodenného pocitu, že zadržiavam dych v miestnosti, kde by som mala dýchať slobodne.
Nie každá strata bolí rovnako. Ale tá, pri ktorej stratíš samu seba, je najzradnejšia. Prichádza potichu. Nezbadáš ju v tej chvíli, keď niekomu dáváš poslednú šancu. Ani vtedy, keď sa vzdávaš vlastných hraníc, aby si dokázala, že vieš milovať bez podmienok. Pocítiš ju až v momente, keď ťa niekto bez zaváhania opustí… A ty zostaneš sama so spomienkami na všetko, čo si mu darovala, len nie sama so sebou.
Vrátila som sa do svojho bytu. Do bytu, ktorý som na jednej strane akoby nikdy neopustila. No na druhej strane mi bol totálne cudzí. Bolo tu ticho. Tak neuveriteľné a ubíjajúce ticho, až by bol človek schopný sa z neho zblázniť. Priam dokonalé miesto na spustenie chodu neutíchajúcich myšlienok, ktoré v tom prenikavom tichu až kričali. Myšlienky vraviace: „Prečo zase ja? Prečo ty? Ako si mi toto vôbec mohol spraviť? Ako si mohol rok predstierať, že som pre teba najdôležitejší človek na zemi a potom sa ku mne správať, ako keby som bola nikto?“
Po dlhých rokoch, keď som ti neustále odpúšťala a verila v tvoje sľuby, som sa nakoniec prebudila. Už mi nehovor, že ťa to mrzí – tie prázdne ospravedlnenia mi už dávno nedávajú nič. Každé tvoje „prepáč“ bolo ako bublina, ktorá sa rozplynula ešte skôr, než som stihla pocítiť, že by sa niečo aspoň trochu mohlo zmeniť. Už som unavená z neustáleho cyklu, kde si opakovane dával sľuby, a ja som na ne čakala, hoci sa tvoje činy nikdy nezmenili.
