Tag
Občas v živote nastanú chvíle, kedy v nás už nie je čo zlomiť. Predchádza im obdobie, počas ktorého sme sa nechali sklamať hneď niekoľkokrát. Obdobie, kedy sa nám začínajú rúcať predstavy a my prichádzame na to, že realita sa poriadne líši od toho, ako sme si ju vysnívali. A práve vtedy sa to stane. Pozrieme sa na človeka, ktorý pre nás tak veľa znamenal, uvedomíme si, že už môže urobiť čokoľvek…
Ženská duša je síce silná, no nie je nezlomná. Spočiatku sa môže zdať, že žena zvládne všetko a nič ju nepoloží. Sčasti je to síce pravda, ale… ak je toho na ňu príliš, ak ju zraňuješ dookola každým dňom čoraz viac, potom stačí už len maličkosť a… zničí ju to. Nastanú v jej živote dni, ktoré pripomínajú búrku. Intenzívnu a schopnú zrovnať so zemou všetko, čo sa jej postaví do cesty.
Pozerať sa na niečo, čo malo neustále rásť a namiesto toho sa to celé zosypalo, poriadne bolí. Je to bolesť, za ktorou sa skrýva tak mnoho… pocit, že sme nebojovali dosť. Pocit, že sme zlyhali. Strach z toho, čo bude ďalej, strach zo samoty, ktorá na nás v najbližších dňoch čaká. Ľútosť za tým, čo bolo. Beznádej, pretože sa práve cítime úplne bezmocní. A toto všetko sa v nás bije a my nevieme, ktorú bolesť vyliečiť skôr.
Nikdy som si nemyslela, že niečo také jedinečné… niečo také milujúce, čo sme medzi sebou mali, môže niekedy skončiť… A nie som si istá, či to niekedy skutočne skončí. Nie som si istá, či niekedy úplne zabudnem, a neviem, či to vôbec chcem… Ver mi či nie, vo vlastnej budúcnosti som videla vždy aj teba, vo svojich snoch som snívala o tebe, nikdy som nad niečím nepremýšľala bez teba…
Kedysi som sa nevzdávala. Bojovala som do poslednej chvíle, do posledného výdychu, až do úplného vyčerpania. Trvala som na tom, že všetko môžem napraviť a iná možnosť v mojej mysli neexistovala. Odmietala som odísť skôr, než som prestávala vidieť aj tú najposlednejšiu nádej. Kým tam bola, tá malá iskerka nádeje, zotrvala som i ja. Pri nej, s ňou… Dúfajúc, že všetko raz bude v poriadku, som sa nechcela pohnúť z miesta. Veď načo aj, ak stále vidím nejaké východisko?
Ako veľmi je bizarná otázka: „už nemám šancu?” od niekoho, kto vám ublížil? Kto vám ublížil tak veľmi, že vždy, keď sa naňho pozriete, vidíte to. Vidíte presne to, čím vám ublížil. Či už je to obraz toho, ako vás mlátil, či obraz toho, ako ste boli vždy na poslednom mieste, alebo obraz toho, ako si to užíva s inou – je to jedno. Ten pocit, ktorý to vo vás vyvolá, bude vždy rovnako nepríjemný, ba priam odpudzujúci.
