Značka
Prvá vec, ktorú by som ti chcela zopakovať, pretože si ju už určite počula, je, že nikdy nie sme úplne sami. Vnútri svojho srdca vieš, že sú tu ľudia, ktorí ťa milujú, ktorí ťa podporujú a stoja za tebou. Ľudia, na ktorých sa aj po tom všetkom môžeš obrátiť a veriť, že sú k tebe úprimní, nech sa deje čokoľvek. Nech spravíš čokoľvek, nech sa cítiš akokoľvek, stoja pri tebe a dodajú ti silu, keď ju potrebuješ.
Keď sme sa rozchádzali, sľúbili sme si, že zostaneme v kontakte. Že si budeme písať. Že budeš ku mne, k nám chodiť aj naďalej, ako za čias, keď sme tvorili pár. Že budeš sledovať život nášho čierneho štvornohého „dievčatka“ a podieľať sa na ňom. Povedali sme si, že budeme niečo ako brat a sestra. Páčila sa mi tá predstava. Predstava, že budeme výnimoční, lebo nebudeme patriť k tým, ktorí si po rozchode nedokážu prísť na meno a veľakrát ich kontakt nezachránia ani spoločné deti.
Verila som v lásku. Chcela som ju. Už ako dvanásťročná som si písala na narodeniny do denníka želanie, aby som ju stretla. Aby som ju našla. Aby si ona našla mňa. Aby ma niekto miloval. Tak naozaj. Do konca života. Prešlo zopár rokov, pre mňa dlhých rokov, a dočkala som sa. Teda, myslela som si to. Mylne som si to myslela celých sedem rokov. Nevedela som, že si sa so mnou po prvý raz stretol preto, lebo si sa chcel pomstiť ženám.
Posunúť sa ďalej. Nechať všetko tak a zabudnúť. Vymazať, blokovať, odstrániť z priateľov. Povedať si, že ten človek ani neexistoval, že to obdobie v našom živote bol vlastne iba zlý sen. Namaľovať si falošný úsmev a presvedčiť každého, že už to máš za sebou, už si sa pohla ďalej….
Presvedčiť každého. Oklamať každého. Možno na chvíľu aj samu seba… navždy to však nejde…
Vieš, toto všetko neznamená, že si sa pohla ďalej.
Priznávam, vedela som o tebe už nejaký čas, vnímala som, že existuješ a že patríš k tým sympatickejším. Netušila som, že vieš aj ty o mne, a vlastne ma to nikdy ani nezaujímalo. Nikdy som nad tebou nepremýšľala, pretože si vždy bol iba jeden z tých ostatných neznámych ľudí.
Až pokým naše kroky nezviedla dohromady náhoda.
A pokým sme si nepozreli do očí…
Počuješ? Ticho. Započúval si sa už do ticha, ktoré nastane, keď vedľa seba nepočuješ biť, okrem svojho, aj ďalšie srdce?
Mám tak veľa otázok, ktoré ti nikdy nepoložím, pretože sa bojím odpovede. Spýtala by som sa, či ti chýbam, či na mňa ešte myslíš, či si už našiel odpoveď na moje ,,Prečo?”. Ale neurobím to. Odpovede by totiž už ničomu nepomohli. Kedysi na tom možno záležalo, ale teraz je už neskoro.
