Tag
Vždy keď sa to stane, potrebujem sa zavrieť doma a zostať v posteli schúlená tak dlho, kým si nepoviem, že je to preč. Tie spomienky, tie pocity, ktoré na spomienky nadväzujú. Akoby som sa chcela uistiť, že som konečne v bezpečí a nič z toho, čo sa mi dialo predtým, sa už nezopakuje. Preto tá posteľ, tá huňatá deka, čas, ktorý zrazu zastal, a všade absolútne ticho…
Spomínam si na dni, kedy som sa musela premáhať, aby som nekričala. Krik mám totiž spojený len s ľuďmi, s ktorými ja osobne nechcem mať nič spoločné. A tak som sa snažila tlmiť v sebe potrebu zakričať vždy, keď to na mňa prišlo. Napríklad vtedy, keď som cítila úplnú bezmocnosť a vedela som, že ťa strácam, hoci ty si s maskou na tvári tvrdil opak.
Nepamätám si na to, čo presne sa vtedy dialo vôkol mňa, hoci ma to takto spätne prekvapuje. Vraj si na dôležité a prevratné momenty v našich životoch spomíname úplne do detailov. Možno by si niekto druhý vedel teraz v mysli vybaviť aj to, aké bolo počasie, čo mal oblečené a či sa atmosféra okolo neho výrazne zmenila. Ale ja nie…
Ty a ja. My… Niekedy dávno, na začiatku nášho príbehu sme to boli my. Dnes je však všetko inak. Pamätám si presne ten deň, kedy sme sa prvýkrát stretli. Nebolo to ako z veľkého filmu. Nelietali motýle a nevznášala som od šťastia.
Bolo to také normálne…
Ak by sa toto stalo pred niekoľkými mesiacmi, bola by to moja spása. Môj život by sa zmenil, opäť by som našla šťastie, ktoré som s tebou tak dlho hľadala. No vtedy som sa toho nedočkala. Neprišlo z tvojej strany žiadne ospravedlnenie, nepokúsil si sa odčiniť chyby, ktoré si urobil. Bol si nad vecou. A ja som bola na dne.
Som typ človeka, ktorý málokedy ľutuje niečo, čo sa už stalo. Načo sa mám zaťažovať vecami, ktoré už patria do minulosti a aj tak ich nezmením? Nehovorím, že sa mi všetko podarí. Niekedy urobím obrovskú hovadinu… Ale radšej sa budem o pár rokov chytať za hlavu a smiať sa na tom, ako by som si mala roky klásť otázky:
