Tag
Viem, čo sa ti práve preháňa hlavou. Viem, že nerozumieš, ako sa to mohlo stať. Bol si si istý, že tu budem navždy, veď doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že by som sa mala zvrtnúť na päte a odísť bez slova. Považoval si ma za samozrejmosť, ktorá sa z tvojho života nikdy nevyparí…
Keď som ťa stretla po prvýkrát, ani by mi nenapadlo, že práve ty budeš jedného dňa ten, pri ktorom si poviem, že presne po tomto som túžila celý život. Dodnes síce neviem ako, ale stalo sa to. Priateľstvo sa postupne zmenilo na lásku, bez ohľadu na okolnosti alebo na to, či to tak chceme. Láska si nepýtala povolenie. Jednoducho medzi nás prišla. Žiaľ, všetko tým zničila…
Videla si to… vždy, keď si sa na neho pozrela, vždy, keď si ho objala, tak to tam bolo. To povestné čaro, ktoré všetci hľadáme vo svojej polovičke, to, na čom dokážeme byť závislé. Nevieme si bez toho predstaviť svoj život, nechceme si pripustiť, že raz o to prídeme. Už len pri pomyslení na tú stratu začíname mať panický strach.
Prečo sa však upínať na niečo, čo nikdy nebude úplne naše a predovšetkým – čo možno ani neexistuje?
Veľmi sa snažíme… občas až príliš. Aby sme dosiahli všetko, čo chceme, aby sme nikoho nesklamali, aby sme boli dokonalé, vždy a všade, za každých okolností. Žijeme rýchlo. Ponáhľame sa.
Prehliadame to, čo je najdôležitejšie. A vtedy príde okamih, nastane ten čas, kedy si to všetko uvedomíme. Žiaľ, je poriadne bolestivý, my len stojíme, hľadíme do prázdna, chceme urobiť niečo, čo sme dlho odkladali, pretože sme sa hnali za svojimi ideálmi.
Prvá vec, ktorú by som ti chcela zopakovať, pretože si ju už určite počula, je, že nikdy nie sme úplne sami. Vnútri svojho srdca vieš, že sú tu ľudia, ktorí ťa milujú, ktorí ťa podporujú a stoja za tebou. Ľudia, na ktorých sa aj po tom všetkom môžeš obrátiť a veriť, že sú k tebe úprimní, nech sa deje čokoľvek. Nech spravíš čokoľvek, nech sa cítiš akokoľvek, stoja pri tebe a dodajú ti silu, keď ju potrebuješ.
Keď sme sa rozchádzali, sľúbili sme si, že zostaneme v kontakte. Že si budeme písať. Že budeš ku mne, k nám chodiť aj naďalej, ako za čias, keď sme tvorili pár. Že budeš sledovať život nášho čierneho štvornohého „dievčatka“ a podieľať sa na ňom. Povedali sme si, že budeme niečo ako brat a sestra. Páčila sa mi tá predstava. Predstava, že budeme výnimoční, lebo nebudeme patriť k tým, ktorí si po rozchode nedokážu prísť na meno a veľakrát ich kontakt nezachránia ani spoločné deti.
