Tag
Nezastavuj sa. Čaká ťa ešte dlhá cesta. Ja viem, že to nie je ľahké. Ibaže teraz, keď sa zrútil váš svet, máš jedinečnú šancu postaviť si svoj vlastný.
Povedz svojmu srdcu, že si naň hrdá. Že ho budeš opatrovať. A že sa naň nehneváš za to, že si vybralo práve jeho. Dnes vieš, že to bol omyl. Ale nič sa nedeje, lebo ľudia robia chyby. Nemohla si vedieť, že to takto dopadne. Nemohla si za to.
Spomínam si na to obdobie.
Je to jedno z tých období, ktoré by ste neskutočným spôsobom chceli vymazať zo svojho života, avšak nemôžete, nedokážete. Je to jedno z tých období, ktoré vám aj po mesiaci tisne slzy do očí. Trvá to však len krátko. Respektíve, u mňa to trvalo krátko. Neviem, či som bola natoľko vyšťavená vzťahom, že som už rozchod tak neprežívala, alebo som už mala skrátka dosť.
Odišiel si rýchlejšie, ako si prišiel. Vstúpil si do môjho života zo zvedavosti a pre to, že si si chcel užiť. Nezaujímalo ťa, čo chcem ja, ako to cítim. Vždy si sa orientoval iba sám na seba. Na svoj komfort, svoju hru, svoje uspokojenie. Gratulujem si k tomu, že už nie si súčasť môjho života. Je to to najlepšie, čo sa mi doteraz prihodilo.
Niekedy rozmýšľam, či to mohla byť z tvojej strany láska. Niekedy rozmýšľam, že ak by sme sa stretli v inom čase, či by nám to vôbec pomohlo a či to celé mohlo byť úplne inak.
Vyrásť by malo znamenať, že sa naučíme aj to, ako prijímať koniec. Koniec v práci, koniec v priateľstve, koniec vo vzťahu, koniec v živote. Mnohokrát si to nechceme priznať. Nechceme vysloviť, že niečo už nefunguje, že nás to nebaví, nenapĺňa, ale naopak ťaží. Znie to veľmi smutne. Je prirodzené, že v takýchto životných situáciách máme slzy v očiach, guču v hrdle, roztrasený hlas a nechuť ku všetkému, čo nás obklopuje. Koniec však nemusí byť definitívny. Môže pre nás znamenať, že sa nám otvárajú nové dvere, ktoré prinášajú príležitosti a výzvy.
Myslela som si, že už som voči tebe imúnna. Že ma nepichne pri srdci, keď ťa s ňou uvidím. Že mi to bude jedno. Nenávidím, keď klamem samu seba. Keď si myslím, že som už zabudla. Že je to preč…
Nie je. Stačila jediná príležitosť ťa opäť vidieť a všetko bolo späť. Niekedy by som chcela vrátiť čas. Opäť stepovať pri dverách a čakať na to, kedy zaklopeš. Cítiť tvoju vôňu. Mať obrovské motýle v bruchu. Tešiť sa z každého nového dotyku a vlastne len tak byť s tebou.
Ženy, muži… Ľudia. Mnohí kráčame po tomto svete so zlomeným srdcom. S tým, že nám niekto ublížil a ani si to neuvedomil. Ani len nepomyslel na to, že my možno nie sme ako oni a máme city, ktorým nadovšetko veríme.
Kráčame s hnevom a s nádejou, že raz budeme počuť to vytúžené prepáč a myslíme si, že toto jednoduché slovíčko nás spasí a vďaka tomu nám bude lepšie… Nebude.
