Tag
Videla si to… vždy, keď si sa na neho pozrela, vždy, keď si ho objala, tak to tam bolo. To povestné čaro, ktoré všetci hľadáme vo svojej polovičke, to, na čom dokážeme byť závislé. Nevieme si bez toho predstaviť svoj život, nechceme si pripustiť, že raz o to prídeme. Už len pri pomyslení na tú stratu začíname mať panický strach.
Prečo sa však upínať na niečo, čo nikdy nebude úplne naše a predovšetkým – čo možno ani neexistuje?
Veľmi sa snažíme… občas až príliš. Aby sme dosiahli všetko, čo chceme, aby sme nikoho nesklamali, aby sme boli dokonalé, vždy a všade, za každých okolností. Žijeme rýchlo. Ponáhľame sa.
Prehliadame to, čo je najdôležitejšie. A vtedy príde okamih, nastane ten čas, kedy si to všetko uvedomíme. Žiaľ, je poriadne bolestivý, my len stojíme, hľadíme do prázdna, chceme urobiť niečo, čo sme dlho odkladali, pretože sme sa hnali za svojimi ideálmi.
Prvá vec, ktorú by som ti chcela zopakovať, pretože si ju už určite počula, je, že nikdy nie sme úplne sami. Vnútri svojho srdca vieš, že sú tu ľudia, ktorí ťa milujú, ktorí ťa podporujú a stoja za tebou. Ľudia, na ktorých sa aj po tom všetkom môžeš obrátiť a veriť, že sú k tebe úprimní, nech sa deje čokoľvek. Nech spravíš čokoľvek, nech sa cítiš akokoľvek, stoja pri tebe a dodajú ti silu, keď ju potrebuješ.
Keď sme sa rozchádzali, sľúbili sme si, že zostaneme v kontakte. Že si budeme písať. Že budeš ku mne, k nám chodiť aj naďalej, ako za čias, keď sme tvorili pár. Že budeš sledovať život nášho čierneho štvornohého „dievčatka“ a podieľať sa na ňom. Povedali sme si, že budeme niečo ako brat a sestra. Páčila sa mi tá predstava. Predstava, že budeme výnimoční, lebo nebudeme patriť k tým, ktorí si po rozchode nedokážu prísť na meno a veľakrát ich kontakt nezachránia ani spoločné deti.
Ten pocit, keď ti začne chýbať niekto, kto ti už už raz prestal chýbať… Bol to len krátky útržok z toho všetkého, čo bolo medzi vami, ktorý sa ti vrátil. Niečo, čo sa vlastne nikdy ani nestalo a možno preto to bolo také krásne. Ty si sa zobudila zo sna a aj keď si si to nechcela priznať, po dlhej dobe bol ten sen lepší ako ten neporiadok, v ktorom práve žiješ. Možno je to len zhoda okolností, času, toho všetkého ťažkého, čo sa ti práve deje.
Verila som v lásku. Chcela som ju. Už ako dvanásťročná som si písala na narodeniny do denníka želanie, aby som ju stretla. Aby som ju našla. Aby si ona našla mňa. Aby ma niekto miloval. Tak naozaj. Do konca života. Prešlo zopár rokov, pre mňa dlhých rokov, a dočkala som sa. Teda, myslela som si to. Mylne som si to myslela celých sedem rokov. Nevedela som, že si sa so mnou po prvý raz stretol preto, lebo si sa chcel pomstiť ženám.
