Značka
Občas sa k ľuďom pripútame. Občas viac a pevnejšie, ako by sme mali, pretože ak raz zistíme, že sme sa naviazali na človeka, ktorý nechce kráčať s nami, ale túži bezcieľne lietať, získavame s týmto novým poznaním aj jednosmerný lístok do pekla. Ako bonus. Bonus, ktorý neskôr splatíme, ktorý si pýta šialené úroky a my musíme čerpať zo zásob, o ktorých sme ani netušili, že ich máme.
Koľkokrát sme verili niekomu, kto nás už viackrát presvedčil, že sa mu veriť nedá?
Koľkokrát sme videli náznaky lásky tam, kde bolo iba klamstvo?
Koľkokrát sme si mysleli, že to zvládneme spolu, a pritom sme boli donútení zvládnuť všetko osamote?
Koľkokrát sme verili v lásku a našli sme len beznádej?
Koľkokrát sme v sebe potláčali sklamanie a tým opäť raz sklamali len seba?
Koľkokrát sme lásku hľadali, no objavili iba samotu a prázdno?
Tie najláskavejšie spomienky na moje detstvo sú tie, v ktorých bola moja babka. Milovala ma takou láskou, ktorú už nik pre mňa vo svojom srdci nenájde. No čo je najdôležitejšie – nechala ma urobiť každú volovinu, ktorá by ma nestála život. Keď videla, že som k niečomu odhodlaná, hovorievala mi: Dnes urobíš blbosť, zajtra sa poučíš. Pretože niekoho, koho to niekam ťahá, môžete tisíckrát odhovárať, aj tak si urobí po svojom, len aby nakoniec zistil, že ste vlastne mali pravdu.
Všetci si na začiatku vzťahu prajeme, aby sa nič nezmenilo. Aby som sa nezmenila ja, on, okolnosti… Aby všetko zostalo také, aké to práve je – silné i krehké zároveň, opojné, plné nádeje, ktorá možno tíši bolesť aj z predošlých vzťahov. Pretože tie začiatky sú tak krásne… Ukážu nám, že žijeme niečím, o čom sme už zabudli i snívať. Niečím, o čom som sa domnievali, že sa to môže odohrať iba vo filmoch a určite to nebolo stvorené pre nás.
Vieš, čo je najväčšia chyba, akú zvykneme robiť? Ak sa ocitneme vo vzťahu, v ktorom nám je vyčítané, že nemilujeme dosť a že za všetky problémy môžeme my, pretože sme málo chápavé, málo milujúce, málo rozumné alebo zasa príliš podozrievavé, snažíme sa ešte viac. Chceme mu dokázať, že sa mýli, že naša láska za niečo stojí, sklopíme uši a bez akékoľvek pudu sebazáchovy mu ponúkneme svoje srdce…
Sú dni, ktoré nás svojou silou zvalcujú. Už sa nám minuli sny, za ktoré by sme sa mohli skryť, už viac nemáme čím utíšiť svoju myseľ a upokojiť srdce. Už nám zrazu nezostane nič, len prítomnosť, o ktorej vieme, že bez väčších zmien nebude pokračovať do budúcnosti. Už vieme, že to, čo bolo zmyslom nášho života, bol len klam. Už to žiadny zmysel nemá. Už je to vzťah, z ktorého musíme vycúvať, ale do toho, aby sme robili kroky späť, sa nám veľmi nechce. Celá táto láska totiž bola krokom späť. Krokmi proti sebe…
