Značka
Vraví sa, že kto si neváži málo, veľa si nezaslúži… Táto veta sa na mňa vynárala vždy, keď som sa rozhodovala, ako ďalej. Vzbudzovala vo mne deprimujúci pocit viny, čo malo za následok, že som sama sebe mnohokrát škaredo nadávala. Často som bola vo svojich očiach tá, ktorá si nedokáže vážiť maličkosti, úprimnú lásku a pocit, že niekomu na mne záleží. Mala som totiž jeden vzťah. Ideálny vzťah – ako by to mnohí nazvali…
Dlho som si myslela, že je to len moja slabina… Povedať rázne nie, ktoré vysloviť musím, aj keď láskou opité srdce často piští opak. Tak dlho som sa obviňovala za to, že neviem v tých správnych chvíľach zachrániť seba, ale radšej vyčkávajúc na zázraky potichu trpím. Ale nie som to len ja. Sme to my ľudia… Strach z koncov a s nimi súvisiacich nových začiatkov mnohokrát prehlušujú aj bolesť, ktorú cítime tu a teraz.
Niektoré konce sú zvláštne. Zaváňajú takou ľahostajnosťou, až nás to samých prekvapí. Láska je spomienkou, nádej si sadla na plecia niekomu inému a nenávisť, tak na tú už proste nemáme energiu ani chuť. V srdci len prázdnota a v mysli plno výčitiek, ktoré však tentokrát nie sú smerované k TEJ osobe… Ale k nám… Konečne si však vyčítame nie to, čo sme neurobili, ale slová a skutky, ktoré sme spravili. A práve tie boli tak zbytočné…
Nikdy som nebola typická „drama queen“. Afektovaná, príliš emotívna alebo teatrálna. Skôr som viac premýšľala a občas o to menej rozprávala či konala. Ale v jednej veci som dramatická mimoriadne… V smútení za osobami, ktorých odchod si namiesto sĺz zaslúži skôr oslavu. Viem sa priam topiť v smútku, dokážem si v hlave vytvoriť tisíc a jeden scenárov o mojom osobnom konci sveta, ktorý určite nastane, ak sa dotyčný nevráti.
Možno nájdeš ženu, ktorej toto stačí. Ale ja ňou nikdy nebudem. Chcem milovať naplno, no chcem si byť istá, že to, čo cítiš ku mne, sa zhoduje s váhou a hĺbkou mojich citov. Nemám dôvod sa ťa držať, ak viem, že to nebude ono… Už som veľká, viem, že ak nikoho práve nemám, môj svet sa nezrúti… Budem žiť a dýchať rovnako ako teraz. Stále to budem ja, pretože časy, kedy ma láska menila, sú už dávno za mnou. Poznám, aké to je, pozrieť sa na muža a báť sa spýtať, aká ja pravda, pretože ma bude zožierať tušenie, že by som sa ju od neho i tak nedozvedela.
Nevera… Zvláštne slovo, že? A aký neporiadok dokáže narobiť v duši ženy, ktorá sa ocitla v roli podvedenej… Ak je niekto na tomto svete, kto by o tom mohol rozprávať, som to práve ja. Bola som podvádzaná dlhé roky. A stále som hlúpučko verila, že sa to nejako utrasie, že ak mu dám dôkazy, že som tou najlepšou ženou na svete, pretne so svojimi milenkami všetky kontakty a zakončíme toto turbulentné obdobie honosnou svadbou, na ktorej si sľúbime vernosť až za hrob a nikdy tento prísľub neporušíme. Ani ja, ani on…
