koniec

Ak by som mala iba jedno prianie, ktorého naplnenie by zabezpečilo, že nik z nás už nebude mať zbytočne doráňané srdce, bolo by to, aby sme sa všetci prebudili zo sna v ten správny čas. Pretože občas v tých snoch žijeme, tíšime nimi svoje doráňané duše, utiekame k nim ako k modlám a realita, tá nás zatiaľ nekompromisne dobieha. No a keď nastane stret s ňou – keď už pred ňou skutočne nevieme ujsť, vtedy si povieme, aký je ten svet k nám príliš nespravodlivý. Lenže… Skutočne je to tak?

Necítim nič a vlastne ani nič cítiť nechcem. Neviem, či ma to mrzí alebo mi to je jedno. Jednoducho všetko utíchlo, pomaly dotlelo. Tam, kde sa predtým čosi dialo, je dnes len prázdnota…
Snáď každá z nás si tým prešla, pričom toto obdobie mohlo mať dlhšie i kratšie trvanie. Srdce jednoducho vypovedalo službu. Zrazu sa nerozhorí radosťou, láskou ani šťastím. Akoby tam ani nebolo, pretože o sebe proste nedáva vedieť.