Značka
Necítim nič a vlastne ani nič cítiť nechcem. Neviem, či ma to mrzí alebo mi to je jedno. Jednoducho všetko utíchlo, pomaly dotlelo. Tam, kde sa predtým čosi dialo, je dnes len prázdnota…
Snáď každá z nás si tým prešla, pričom toto obdobie mohlo mať dlhšie i kratšie trvanie. Srdce jednoducho vypovedalo službu. Zrazu sa nerozhorí radosťou, láskou ani šťastím. Akoby tam ani nebolo, pretože o sebe proste nedáva vedieť.
Pravdepodobne si teraz sama. Možno sa práve pokúšaš zaspať a vykúpiť sa z tej reality, no ani toto ti nie je dopriate. Možno len sedíš, možno dopíjaš už niekoľký pohár a hľadíš do prázdna nechápajúc ničomu, čo sa v posledných mesiacoch okolo teba odohralo. Odosobnila si sa od toho, hoci sa ťa to hlboko stále dotýka. V istej chvíli si to popierala. Nebolo inej možnosti. Všetko bolo zrazu príliš rýchle, príliš bolestivé, príliš krehké, príliš… Príliš všetko. Len nie také, aké by si to chcela mať a ako si to očakávala.
Asi práve teraz ničomu nerozumieš. Bolí ťa každý nádych a zorientovať sa v realite či vo vlastných myšlienkach je problém. Odišiel. Možno bez slova, možno so slovami, že chce niečo iné, že ťa už nemiluje, že potrebuje zostať sám. Odišiel bez toho, aby si predtým cítila, že sa niečo deje.
A tebe sa zdá, že pomaly niečo z teba odchádza tiež…
Mnohým ľuďom dávame v našom živote zbytočne veľký priestor. A prisudzujeme im zbytočne veľkú dôležitosť. Dokážeme milovať tých, čo nemilujú nás, no na tom by ešte nebolo nič zlé ani zvláštne… Stane sa to. Občas sa proste zaľúbime trošku nesprávne a odtrpíme si to. Ale čo horšie je, je už fakt, že čím viac cítime, že nás ten druhý nemiluje, čím viac prejavov „nelásky“ od neho strpíme, o to viac trváme na tom, že to dáme do poriadku.
Kedysi som sa lúčila ťažko. Pateticky – mohla by som povedať. Slzy, plač, pocit zlyhania. Veď konce, s ktorými nie som stotožnená, sú predsa mojím zlyhaním, nie? Veď ak chcem niečo zachrániť a nepodarí sa mi to, je to dôkaz mojej slabosti… Vlastne som sa nechcela lúčiť vôbec – ani s osobami, ktorých prítomnosť mi ubližovala. Neustále som v sebe živila snahu veci lepiť, nie ukončovať. Chcela som vysvetľovať, povoľovala som hranice, kam až iní môžu zájsť, robila som čoraz väčšie kompromisy, a áno – aj na úkor vlastného blaha.
Mala som pocit, akoby si si myslel, že to bude trvať naveky. Tá moja trpezlivosť. Viem, prepáčila som ti viac než ktorákoľvek iná žena. I keď… My ženy vieme odpúšťať veľa. Akoby sa to stalo našou drogou – tak veľmi nám na láske dokáže záležať, že sa staneme na odpúšťaní závislými. Ale tak ako pri každej inej závislosti, i nám začne v hlave blikať výstražná kontrolka. Dostaví sa signál, že čosi nie je v poriadku. S láskou. S nami… Príde pochopenie, ktoré síce budeme ešte chvíľu popierať, ale skôr či neskôr si priznáme, že tak ako každá iná droga, i táto nás ničí.
