Značka
Vzťahy môžu byť spásou, ale aj peklom. Mať dobrú kamošku, ktorej môžeš povedať všetko, rodičov, za ktorými môžeš prísť aj ako dospeláčka a vyliečiť sa u nich zo všetkých svojich trápení, partnera, ktorý je pre teba bezpečným prístavom a jeho prítomnosť nepredstavuje skôr bojové pole, to je na nezaplatenie. No čo keď niečo z toho alebo dokonca nič práve nemáš? Možno ťa moja odpoveď prekvapí… Ale aj tak sa nič nedeje.
Zvykla som si na to, že môj život je sínusoida. Obdobia, kedy sa nedeje nič výnimočné, striedajú také, počas ktorých sa všetko pokašle. Rozsype, domrví, rozbije… Jeden problém nestihnem celý uhasiť a už vznikne ďalší. A práve tieto obdobia na najviac naučili vážiť si seba, a to nielen preto, že mi ukázali, koľko toho zvládnem a že vlastne žiadne „maximum“ svojich síl nemám, pretože vždy, keď som si myslela, že som ho dosiahla, som bola nútená túto hranicu ešte preskočiť.
Vraví sa, že kto si neváži málo, veľa si nezaslúži… Táto veta sa na mňa vynárala vždy, keď som sa rozhodovala, ako ďalej. Vzbudzovala vo mne deprimujúci pocit viny, čo malo za následok, že som sama sebe mnohokrát škaredo nadávala. Často som bola vo svojich očiach tá, ktorá si nedokáže vážiť maličkosti, úprimnú lásku a pocit, že niekomu na mne záleží. Mala som totiž jeden vzťah. Ideálny vzťah – ako by to mnohí nazvali…
Dlho som si myslela, že je to len moja slabina… Povedať rázne nie, ktoré vysloviť musím, aj keď láskou opité srdce často piští opak. Tak dlho som sa obviňovala za to, že neviem v tých správnych chvíľach zachrániť seba, ale radšej vyčkávajúc na zázraky potichu trpím. Ale nie som to len ja. Sme to my ľudia… Strach z koncov a s nimi súvisiacich nových začiatkov mnohokrát prehlušujú aj bolesť, ktorú cítime tu a teraz.
Niektoré konce sú zvláštne. Zaváňajú takou ľahostajnosťou, až nás to samých prekvapí. Láska je spomienkou, nádej si sadla na plecia niekomu inému a nenávisť, tak na tú už proste nemáme energiu ani chuť. V srdci len prázdnota a v mysli plno výčitiek, ktoré však tentokrát nie sú smerované k TEJ osobe… Ale k nám… Konečne si však vyčítame nie to, čo sme neurobili, ale slová a skutky, ktoré sme spravili. A práve tie boli tak zbytočné…
Nikdy som nebola typická „drama queen“. Afektovaná, príliš emotívna alebo teatrálna. Skôr som viac premýšľala a občas o to menej rozprávala či konala. Ale v jednej veci som dramatická mimoriadne… V smútení za osobami, ktorých odchod si namiesto sĺz zaslúži skôr oslavu. Viem sa priam topiť v smútku, dokážem si v hlave vytvoriť tisíc a jeden scenárov o mojom osobnom konci sveta, ktorý určite nastane, ak sa dotyčný nevráti.
