Tag
Je až smutné, ako veľmi nás dokáže ovplyvniť jedna skúsenosť. Dokonca až tak, že si do života privoláme ďalšiu, takmer podobnú. Občas totiž naša nevôľa niečo v sebe uzavrieť vedie k tomu, že si všetko v hlave pripravíme tak, aby sa to zopakovalo. Tentokrát však nie s Jožkom, ale s Ferkom. A ak u nás nenastane žiadna zmena, verte mi, príde aj Paľko, ktorý bude vernou kópiou oboch vyššie zmienených pánov.
Nepotrebuje začiatok roka, aby cítila nádej v lepšie začiatky, ani búrlivé oslavy, aby vedela, ako chutí sloboda. Prišlo to v úplný všedný deň… Ten pocit, že sa čosi zmenilo. Čosi v nej – akoby tá žena, akou bola ešte nedávno, kamsi odišla. V zrkadle sa spoznávala, navonok vyzerala úplne rovnako, no srdcom sa na seba vôbec nepodobala. Cítila sa inak. Slobodnejšie, nespútane, akoby z nej ktosi zhodil ťažký balvan, ktorý musela so sebou všade vliecť. Konečne… Tento pocit jej chýbal celé roky.
Priznám sa, že nemám rada sľuby. Nik z nás totiž nevie, či bude neskôr schopný ich naplniť, nech by sme ich v danú chvíľu mysleli akokoľvek vážne. No i tu je istá výnimka… Ak nejaké sľuby rešpektujem, sú to také, ktoré venujeme sami sebe. S odhodlaním viac už niektoré chyby nezopakovať.
Toto sú sľuby iné. K ničomu nás nezaväzujú, skôr nám dávajú silu ísť ďalej a neotáčať sa.
Mala som obdobie, kedy som od seba každého muža úspešne odplašila. Prečo? Dlho som tomu nevedela prísť na kĺb ani ja. Čiastočne som tomu porozumela až neskôr – vtedy, keď sa konečne nejaké ľady predsa len prelomili a ja som sa mohla spoznať aj očami niekoho iného. Odpoveďou mi bolo, že on si nebol istý. Že váhal, či má zmysel sa ku mne priblížiť. Pretože som vraj nevysielala jasné signály, že ho potrebujem…
Sedím na zemi opretá o pohovku a premýšľam. To je u mňa znakom, že sa potrebujem zastaviť. Nie to premýšľanie, ale sedenie na zemi. Všimla som si na to sebe – vždy, keď si potrebujem dopriať čas a dať svetu tam vonku stopku, moja myseľ odignoruje nábytok. Možno sa vtedy len potrebujem uzemniť. A tak tu teraz sedím, premýšľam a potichu si s doznievajúcou bolesťou v srdci priznávam, že tento vzťah mi nevyšiel. Že nebol pre mňa. Že viac ako on, som si v tejto láske ubližovala ja.
Všade bola tma a ticho, ktoré ostro kontrastovalo s tým, čo sa odohrávalo vo mne. Ležala som na posteli, v perinách, ktoré ešte nedávno prikrývali dve telá. Teraz tam bolo len to moje. Telo, ktoré cítilo, že istá jeho časť, presne tá, ktorú nik nevidí, je akási nekompletná. Čosi jej chýbalo. Čosi, čo sa nedá definovať slovami. Chýbali jej pocity. Tie správne pocity. Tie pocity, ktoré by sme mali cítiť s tým pravým človekom.
