Značka
Dievčatá, skúsme si niečo sľúbiť… Že už nebudeme robiť „hlúposti“. Že si včas povieme „dosť“, a hoci to pre nás nebude práve najľahšie rozhodnutie, predsa len pôjdeme iným smerom. Skúsme si sľúbiť, že sa zmierime s realitou, ktorú nedokážeme zmeniť a nebudeme stoj čo stoj skúšať, čo to dá, ak sa ešte trochu posnažíme.
Sľúbme si, prosím, že sa nebudeme pre nikoho meniť a že sa naučíme nemilovať tých, ktorí nemilujú nás.
Už ako malá som bola tak trochu sebec. Na jednej strane malé srdečné dievčatko, večne sa usmievajúce a rozdávajúce radosť všade naokolo. Ale na strane druhej… Nerada som sa s niečím delila. To, čo bolo moje, bolo proste moje. Žiadne delenie sa s čokoládou alebo s hračkami… Nešlo mi o to, aby som v druhých deťoch vzbudila ľútosť. Bála som sa… Bála som sa, že mi tie hračky pokazia. Že sa s nimi nebudú hrať tak opatrne ako ja. Tak som radšej nič neriskovala…
„Milujem ťa, vieš to?“ Keď som naposledy túto hlúpu otázku vyriekla, bola som zúfalá. Z neho, zo seba, z toho, čo sa dialo vôkol nás aj vo mne. Ja som milovala a on sa vôbec nesprával tak, aby mi dal najavo, že to aspoň registruje. Sem-tam urobil niečo, čím ma na chvíľu umlčal a uvrhol do slastnej nádeje, že raz sa budeme milovať podľa mojich predstáv. Navzájom. Jeden druhého. Bez nejakého „ale“ alebo „možno“.
Neustále opakujúce sa situácie, ktoré sa na seba podobajú ako vajce vajcu. Tvoja zvyšujúca sa únava, početnejšie bezsenné noci, narastajúci pocit, že si nejaká slabá… Slabá na túto lásku a na to, aby si ju nielen udržala pri živote, ale ju aj pozdvihla trochu vyššie. No na strane druhej… Neutíchajúca túžba dať to. Dotiahnuť to do šťastného konca. Tlkot srdca bijúceho len a len pre neho…
Práve ste sa pohádali. On začal „rýpať”, ty si najskôr vybuchla, no neskôr si mávla rukou a začala ho ignorovať, pretože nemáš chuť a energiu rozčuľovať sa. Nemáš chuť riešiť nič. Hlavne nie to, čo sa deje na dennej báze.
Neustále obviňovanie, hľadanie chýb a zámienok, prečo sa pohádať…
Drahá, ver mi, že najlepšie, čo môžeš po rozchode urobiť, je prijať to. Prijmi ten koniec. Lebo len vtedy pochopíš, že nemáš nič iné na práci, len si vytvoriť nový začiatok. Nečakaj, že sa vráti. Nesnívaj, že sa raz stretnete opäť a začnete odznovu. Nenechávaj realitu bokom a nevytváraj si vlastnú bublinu omamných predstáv, ako sa to medzi vami skôr či neskôr utrasie a ty budeš znovu šťastná.
Vieš, prečo je to chyba? Poviem ti to…
