Tag
Mnohým ľuďom dávame v našom živote zbytočne veľký priestor. A prisudzujeme im zbytočne veľkú dôležitosť. Dokážeme milovať tých, čo nemilujú nás, no na tom by ešte nebolo nič zlé ani zvláštne… Stane sa to. Občas sa proste zaľúbime trošku nesprávne a odtrpíme si to. Ale čo horšie je, je už fakt, že čím viac cítime, že nás ten druhý nemiluje, čím viac prejavov „nelásky“ od neho strpíme, o to viac trváme na tom, že to dáme do poriadku.
Kedysi som sa lúčila ťažko. Pateticky – mohla by som povedať. Slzy, plač, pocit zlyhania. Veď konce, s ktorými nie som stotožnená, sú predsa mojím zlyhaním, nie? Veď ak chcem niečo zachrániť a nepodarí sa mi to, je to dôkaz mojej slabosti… Vlastne som sa nechcela lúčiť vôbec – ani s osobami, ktorých prítomnosť mi ubližovala. Neustále som v sebe živila snahu veci lepiť, nie ukončovať. Chcela som vysvetľovať, povoľovala som hranice, kam až iní môžu zájsť, robila som čoraz väčšie kompromisy, a áno – aj na úkor vlastného blaha.
Vraví sa, že kto si neváži málo, veľa si nezaslúži… Táto veta sa na mňa vynárala vždy, keď som sa rozhodovala, ako ďalej. Vzbudzovala vo mne deprimujúci pocit viny, čo malo za následok, že som sama sebe mnohokrát škaredo nadávala. Často som bola vo svojich očiach tá, ktorá si nedokáže vážiť maličkosti, úprimnú lásku a pocit, že niekomu na mne záleží. Mala som totiž jeden vzťah. Ideálny vzťah – ako by to mnohí nazvali…
Niektoré konce sú zvláštne. Zaváňajú takou ľahostajnosťou, až nás to samých prekvapí. Láska je spomienkou, nádej si sadla na plecia niekomu inému a nenávisť, tak na tú už proste nemáme energiu ani chuť. V srdci len prázdnota a v mysli plno výčitiek, ktoré však tentokrát nie sú smerované k TEJ osobe… Ale k nám… Konečne si však vyčítame nie to, čo sme neurobili, ale slová a skutky, ktoré sme spravili. A práve tie boli tak zbytočné…
Netráp sa, že sa v ňom nevieš zorientovať. Veď si len pripomeň, aké je ťažké zorientovať sa sama v sebe. Ale nech si občas akokoľvek rozumieš či nerozumieš, musíš uznať, že v danú chvíľu robíš presne to, čo robiť chceš. Áno, možno ti niekedy prasknú nervy a povieš to, čo ťa neskôr mrzí. Možno z nejakej situácie zbabelo utečieš a potom si to vyčítaš. No tak či onak, v daný okamih si sa tak správať chcela. Robila si to, čo si vtedy cítila. Rozprávala si toľko, koľko si vtedy uznala za vhodné, a prejavovala si city presne tým ľuďom, ku ktorým si vtedy niečo pociťovala.
Niektorí ľudia ešte nedospeli na dôležité rozhodnutia, a tak len stoja na mieste, bezmocne kyvkajú ručičkami a stiahnu k sebe každého, kto sa im začína vzďaľovať. Len tak. Pre istotu – ak by ho v budúcnosti potrebovali alebo ak by im náhodou chýbal. Vo vzťahoch je to veľmi častý jav – tieto typy partnerov sa vracajú vždy, keď začíname z lásky k nim triezvieť a pomaly si uvedomujeme, že veriť tomuto vzťahu bol poriadny nezmysel.
