Značka
Zaslúžiš si niekoho lepšieho… Ktorá z nás, čo ochutnala, ako láska bolí, tieto slová nepočula? Buď nám ich povedal sám dotyčný, ktorý v nás vyvolal toľkú bolesť, alebo sme si ich vypočuli od každého, kto nás chcel po rozchode trochu rozveseliť. Pravdepodobne si si aj ty povedala, že je to hlúposť. Že nikoho lepšieho ani nechceš, pretože chceš jeho, a hoci má niekoľko chýb, on je pre teba ten najlepší…
Najhoršia je taká bolesť, ktorá vyplýva z dobrého úmyslu. Z pomoci, ktorá sa obrátila proti nám. Z lásky, ktorá bola úprimná, no nikdy nie opätovaná… Takáto bolesť nás mení, ničí a spaľuje. Je nám vtedy jasné, že musíme prejsť akýmsi vnútorným prerodom – že musíme odhodiť všetko staré a nájsť čosi nové. Musíme sa stať novými ľuďmi, pretože ak by sme si ponechali svoje staré ja so všetkým, čo k nemu patrilo, podľahli by sme tomu a zhoreli by sme v tej bolesti zaživa.
Mám za sebou jeden vzťah, ktorý trval neúnosne dlho a čím viac času od posledného zbohom prešlo, tým viac si uvedomujem, akú dlhú dobu som s týmto mužom premárnila. Spočiatku som zastávala názor, že som to trpela bez akéhokoľvek hlbšieho dôvodu – len tak, pretože som bola slepo a hlúpo zamilovaná. No dnes si dokážem priznať, že tam nejaký dôvod predsa len bol. On ma síce nemiloval, ale nebola som mu ani ľahostajná. Jednoducho ma chcel – nie ako ženu, ktorú by si túžil hýčkať až do konca života, ale ako hladný predátor túži po svojej koristi.
Ak by som ti mala dať čo i len jedinú radu, znela by: Nauč sa milovať. Nauč sa milovať tak, aby si si neublížila. Pretože zdravá láska, to je umenie samo osebe. Je to vlastne akási zručnosť, ktorú si cibríme po celý svoj život a ak sa na to vykašleme, môžeme veľmi tvrdo spadnúť na hubu.
Ja som toho živým dôkazom…
Láska si ťa nájde, keď to budeš najmenej čakať…
Celkom klišé, nie? Úprimne, koľkokrát si počula túto vetu a ani sa nad ňou poriadne nezastavila? Pretože mne sa do uší dostala veľakrát. A vždy som sa nad ňou povzniesla mávnutím rukou. Jasné, veď sa to tak predsa hovorí… Ale neverila som tomu. Vlastne ani neviem, či som tomu verila, lebo mi bolo zaťažko sa nad tým čo i len zamyslieť.
Neviem, na čom sme… Je to komplikované. Musím mu dať čas. Raz sa to zmení…
Spomínam si na obdobie, kedy som si tieto vety hovorila aj ja. Tíšila som nimi svoje boľavé srdce a sama pred sebou ospravedlňovala niekoho, kto mi nestál ani za pozdrav, nieto ešte za prebdené noci. Zdá sa mi to ako príliš dávna skúsenosť na to, aby to bola pravda. Možno je to tým, že som odvtedy toho toľko pochopila…
