Značka
Nedorozumenia. Pocit osamelosti. Tušenie, že každý z nás chce ísť iným smerom. Noci s tebou, ktorým chýbala blízkosť. Žiadna komunikácia. Chýbajúce bezpečie. Viera v niečo lepšie, v zmenu, ktorá by nás spasila. Láska, ktorej chýba istota, že je opätovaná. Myšlienky, ktorá ma ničili, pretože mi vnukli pocit, že nerobím pre nás dosť. Čoraz častejší pocit, že pre teba nie som jedinou…
Dokážeš rozoznať lásku od príťažlivosti? Dokážeš rozoznať, či sa niekto do teba pomaly „zamilováva” alebo ťa proste len chce? Dokážeš to rozoznať sama na sebe? Dokážeš rozoznať, či si sa práve zamilovala alebo len po niekom tak veľmi túžiš, že si to zamieňaš? Ja viem. Ja viem… Určite si povieš, že minimálne u seba to hádam rozoznať dokážeš, veď asi vieš, čo cítiš… Ale vieš to naozaj?
My ženy veľmi rady pátrame po dôvodoch. Kým to povestné „prečo“ nenájdeme, nevieme odpustiť, pohnúť sa ďalej, zabudnúť alebo nad tým len proste mávnuť rukou. Niekoľko takýchto „prečo“ som za svoj život hľadala aj ja. Niektoré otázky mi nielenže nedali spávať, ale dokonca mi prekazili nové perspektívne vzťahy. Akoby mi dozvuk predchádzajúcej lásky nedovolil žiť tu a teraz, žiť slobodne a bez nánosov minulosti, počas ktorej som druhým dovolila viac, ako by som mala.
O tejto kapitole svojho života veľmi nehovorím. Prečo? Pretože mám pocit, že mi ľudia nikdy nerozumejú. Urobila som totiž úplný opak, ako by urobili iní. Mala som partnera, s ktorým to navonok bolo „ono.“ Museli sme na ostatných pôsobiť šťastne, pretože sme do nášho vzťahu nikdy nepustili žiadne ostré hádky. Možno si ostatní hovorili, aké máme šťastie, keď sme sa našli… Ale ja som si vravela len jedno… Že už takto ďalej nevládzem.
Vraj som prestala milovať. Vraj som ja bola tou, ktorá to celé pokazila a bohvie, čo všetko za tým bolo… Či ma odlákal niekto iný, alebo som sa jedného dňa len zle vyspala a povedala si, že nie si pre mňa dosť dobrý… Toto som sa dopočula a úprimne? Trochu to mnou otriaslo, aj keď som si myslela, že som sa cez náš vzťah už dávno preniesla. Čiastočne je to aj pravda… Preniesla som sa. Ale dotklo sa ma, že zatiaľ čo ja som sa potichu vyrovnávala s bolesťou, ty si o tom nemal ani len poňatia.
Bojím sa, že pre teba nebudem dosť dobrá… Naozaj. Aj keď je to irónia, pretože viem, že dosť dobrá som. Že som dosť. No myslím to inak… Nemyslím si, že by som ako žena nemala vlastnosti, ktoré ťa priťahujú, do ktorých sa zamiluješ, ktoré budeš chcieť… Bojím sa však toho, že mám zároveň aj také, ktoré ťa vystrašia a odoženú…
