Značka
Nie, nechcem ti dávať čas. Už som na to veľká a viem, ako mesiace dokážu plynúť šialeným tempom… Ako to odo mňa vlastne môžeš žiadať? Veď čas je to jediné, čo máme – jediné, čo máme isté, no zároveň zaň nevieme položiť ruku do ohňa. Tak ako ty, ani ja neviem, koľko času na tomto svete mám. Tak ma oň, prosím, neoberaj…
Zvláštne je, ako veľmi ma prežité roky dokázali ovplyvniť a ukázali mi, že predtým som si nechávala doslova šliapať po hlave. Pretože som sa napríklad uspokojila s málom, dokonca s ničím a ešte som za to dokázala byť vďačná. Pretože som verila, že sa niektoré vzťahy „upracú“ a že keď vydržím, bude všetko tak, ako chcem. Pretože som si mnohokrát hovorila, že to, že ma niekto nemiluje, je moja chyba. Že ak by som bola „v poriadku“– krajšia, lepšia, očarujúcejšia, bol by dokonalý aj môj vzťah…
Milovala som… Už sa to dnes nebojím priznať ani sama pred sebou. Nemám dôvod skrývať to, čo bolo, hoci mám za sebou mesiace, počas ktorých som túto myšlienku negovala. Myšlienku na teba, na toho muža, ktorý práve prešiel pred mojím autom netušiac, kto sa skrýva za volantom vozidla, čo mu tak dobrosrdečne dalo prednosť na priechode. Rovnako ako som ja netušila, kto sa o chvíľu rezkým krokom prejde pred mojou kapotou…
Keď som bola až po uši zamilovaná a v tej láske som sa úplne strácala, nebolo mi pomoci. Držala som sa jej ako kliešť, pretože som sa mylne nazdávala, že toto je to, čo chcem. To, čo potrebujem, musím mať, lebo inak… Sa mi ten môj svet totálne zrúti. Lebo budem sama… A keďže som sa tej samoty bála ako čert kríža, nemala som inú možnosť, len milovať. Milovať človeka, ktorý nemiloval mňa. Veľmi zlý scenár, ja viem. Spätne ho zo svojho života škrtám, hoci som si na jeho písaní dala v minulosti tak veľmi záležať…
Ako malá som si myslela, že láska musí byť veľkolepá. Že ju budem vnímať vďaka veľkým činom, že ma každý deň dojatím rozplače. No vekom som tomu začínala rozumieť… Láska je v maličkostiach. Nie vo veľkých veciach, ktoré nás prinútia zbystriť. Skrýva sa na miestach, kde len nepoznane sedí, a hoci ju vnímame, nevenujeme jej toľko pozornosti. Láska je proste tam, kde ju my ľudia dokážeme najčastejšie prehliadnuť.
Neboj sa toho, čo cítiš. Nič nie je len tak… Tvoje srdce vie, prečo to robí. A prosí ťa len o jedno – aby si mu v tom pomohla… Aby si mu porozumela.
Viem, nie vždy je to také ľahké. Sú chvíle, kedy sa nenávidíme. Hneváme sa na seba za to, že tie pocity nemajú konca. Že nám sťažujú život, ničia ho, smerujú nás ku krokom, ktoré opäť len ľutujeme. Cítime bezmocnosť, pretože s tým chceme prestať, ale nejde to.
