Značka
Nie je až také ťažké osvojiť si presvedčenie, že treba zabrať. Že tvoja dokonalosť a čas všetko vyriešia. Lenže často vo vzťahoch zabúdame na jednu vec… Ak príliš tlačíme na pílu, nezmajstrujeme nič a nadovšetko sa môžeme aj škaredo zraniť. A môže to byť aj tvoj prípad… Ak sa rozhodneš prosiť o lásku, ktorá v srdci toho druhého nevznikla. Áno, možno doposiaľ existuje záujem. A možno to, čo existuje, je len hrou, ktorú si ty nesprávne pochopila…
Pravdepodobne si si to predstavovala inak. Asi tak, že to bude trochu menej náročné. Alebo že to nebude náročné vôbec. Jednoducho si si myslela, že sa ti tieto momenty vyhnú. Presne tie, počas ktorých sa pýtaš, či sa to ešte niekedy zmení. Či za to môže stereotyp, roky rokúce, ktoré už dávno odplavili prvotnú zamilovanosť, či je za tým zmena – tvoja, jeho i vaša spoločná. Proste občas už strácaš dych. Nevládzeš. Uvažuješ, či tento vzťah po rokoch zosobňuje to, čo si vždy chcela. Či by si nechcela od života viac a či prežívaš lásku, vo všetkých jej formách, ktoré mesiace a roky prinášajú. A ešte jedna vec – všade, kam sa pozrieš, vidíš len nedostatky.
Mnohokrát sa s takýmto vzťahom stretneš. So vzťahom, kde je závislosť zamieňaná za lásku. Kde sa mýlia pojmy a dojmy, nádej prevyšuje zdravý rozum a ďalšie šance svištia vzduchom ostošesť. Nenávidíš jeho, potom ho znovu strašne miluješ. Nenávidíš seba, neskôr v jeho prítomnosti nenávisť mizne. Odpúšťaš veľa, dostávaš málo. Nemáš žiadne plány, predstavy o budúcnosti ťa bolia, pretože už samotná prítomnosť je tak zradná, že myslieť na to, čo bude potom, ťa desí.
Asi každý z nás sa pri spomienke na to, ako sa správal v minulosti, musí trochu pousmiať. Áno, boli sme iní. Za nejaké to desaťročie sa náš postoj k životu, ku vzťahom a sklamaniam značne zmení. Asi každý z nás si povie, že kedysi dokázal riešiť hlúposti. Že sa priveľmi upol na niečo, čo si jeho pozornosť a energiu vôbec nezaslúžilo. Že ho priveľmi dokázal opantať pocit, že dokáže niekoho zmeniť. A každý z nás sme v istej chvíli svojho života pochopili, aký veľký omyl to je…
Nemám na to žiaden dôvod. No i tak ma občas prepadne strach. Z ničoho nič, príde ako veľká vlna, ktorá so sebou zmetie všetko, čo jej stojí v ceste. Možno je to tým, že si až príliš všímam, čo sa deje okolo nás. Všetky tie vzťahy, presne tie, ktoré pôsobili rozprávkovo, a potom… Potom to prišlo. Veľkú lásku nahradili veľké výčitky, hry kto z koho, kto komu ublíži viac. Kto bude víťaz a kto porazený, hoci v láske by sa víťaziť nemalo. Nie vtedy, ak si jednotlivec. V láske totiž môžeme zvíťaziť len vtedy, ak sa o to víťazstvo máme s kým podeliť.
Sklamanie bolí, čo si budeme hovoriť. A možno aj to je dôvod, prečo sa nikdy nezamyslíme, prečo to sklamanie vlastne vzniklo. Prečo sme si ním prešli, či v tom tak trochu nevedomky nemáme prsty a či sa mu v budúcnosti – ak sa teraz poučíme – budeme môcť vyhnúť. No sama viem, aké je to dôležité. Lebo áno, v bolesti je ľahké utápať sa. Lenže potom si koledujeme len o to, aby sa čoskoro zopakovala. No ak za ňu prevezmeme zodpovednosť, ak si aj napriek tomu, že nás bolí srdce, nájdeme chvíľku, aby sme si celú vec pekne zanalyzovali, nielenže nájdeme príčinu tej bolesti. No dokonca sa nám aj trochu uľaví.
