Tag
Nedávno som videla citát, ktorý znel nejako takto: Milovali sme sa, ale urobili sme to zle… Neviem, prečo, ale aj keď je to už snáď večnosť, vždy si pri podobných myšlienkach spomeniem len na jedno jediné meno. Mužov v mojom živote bolo viac, no jeden z nich je pre mňa nezabudnuteľný, aj keď je minulosťou… A možno každému z nás ostane v srdci vyryté jedno takéto meno…
Nie je to tak dávno, keď som stála pred otázkou: Čo ďalej? Skutočnosť, v ktorej som žila, ma unavovala, ničila a deptala. Ale rovnako ma strašila predstava, že niečo urobím inak. Že začnem odznovu, bez teba, len sama so sebou a jedným srdcom, ktoré cíti všetko, no zároveň nič. Pretože tak som si pripadala – ako niekto, koho ťaží toľko negatívnych emócií, no predsa nedokáže precítiť vôbec nič. Bol to jeden veľký paradox, jedna obrovská skúška, jedno divadlo, jeden veľký neporiadok – okolo mňa aj v mojej duši.
„Ale ja ho milujem.“ Toto je veta, ktorou sa to všetko vždy začína… Milujem ho, tak ešte počkám. Dám mu čas, dám mu priestor… Milujem ho, a tak to všetko, čo som s ním prežila, nemôžem zahodiť za hlavu. Pretože čo ak… Čo ak by sa to raz vyvŕbilo do šťastného happy endu a ja by som celý život pochybovala, či som urobila dobre? Milujem ho, preto musím akceptovať jeho správanie. Aj také prejavy správania, ktoré sa mi nepáčia a ktoré mi ubližujú…
Na stránke sme mali jeden veľmi pekný citát, ktorý znel: Moje ciele, po tom všetkom, je naučiť sa milovať samu seba tak, ako som dokázala milovať iných… A dávam vám ho sem preto, pretože pre mňa znamená veľmi veľa a hovorí aj slová, ktoré v ňom priamo nenájdete… Pretože milovať sa znamená rešpektovať sa, vážiť si samu seba, myslieť na seba, starať sa o seba, mať sa rada, dopriať si… Skrátka všetky tie veci, ktoré by sme chceli dať iným, keď sa do nich zamilujeme.
Srdcu nerozkážeš, vraví sa. A ja zasa vravím, že sa to dá. Len musíme prísť na ten princíp. Sama som patrila k tým, ktorí sa až po uši ponorili do bahna menom nesprávna láska, a svoju neschopnosť som ospravedlňovala tým, že veď predsa to moje srdce… To ono ma tam drží, má nado mnou prevahu, neviem mu dohovoriť, nič prikázať ani zakázať. Bola som mladá a nemala som toľko skúseností, koľko mám teraz…
Poznáte to? Ten stav, tú situáciu, ten pocit, keď „milujete“ niekoho, kto vám ubližuje, no vy ho „milujete“ aj tak? Alebo si „láskou“ k nemu ubližujete vy sami? Alebo milujete niekoho, s kým tvoriť vzťah nemá žiadny význam? Pretože chce od života niečo úplne iné, ste úplne rozdielni a skrátka, vzťah vám škrípe takmer po všetkých stránkach, po ktorých sa len dá, no vy sa aj tak neviete odmilovať?
