Tag
Poznáte to? Ten stav, tú situáciu, ten pocit, keď „milujete“ niekoho, kto vám ubližuje, no vy ho „milujete“ aj tak? Alebo si „láskou“ k nemu ubližujete vy sami? Alebo milujete niekoho, s kým tvoriť vzťah nemá žiadny význam? Pretože chce od života niečo úplne iné, ste úplne rozdielni a skrátka, vzťah vám škrípe takmer po všetkých stránkach, po ktorých sa len dá, no vy sa aj tak neviete odmilovať?
Vieme ovplyvniť to, pri kom sa nám rozbúši srdce viac, ako by malo? Nie, nevieme, pretože nie nadarmo sa hovorí, že srdcu nerozkážeš. A to moje si teraz lepšie ani vybrať nemohlo. Čo vám poviem, môj Amor, má asi veľký zmysel pre humor. Cítiť city k človeku, o ktorom vieme, že by sme ich k nemu cítiť nemali, je veľmi ťažké. O to viac, ak ide o človeka, s ktorým s veľkou pravdepodobnosť nikdy nebudeme môcť byť. No čo viem povedať ako jediné s istotou, je to, že som to nechcela. Neplánovala som to…
Boli chvíle, kedy som si priala, aby ma miloval a nastala v mojich aj jeho citoch rovnováha. Žiadne, ja milujem a ty si užívaš, ja prosím a čakám a ty si myslíš bohviečo… A ako tento vzťah vnímam dnes? Pravdu? Ako stratu času. Ako obdobie, kedy som sa v niekoho očiach doslova zhadzovala. Stačilo mi tak málo, aby som bola šťastná v tom najväčšom nešťastí, aké som sama sebe mohla spôsobovať… Dnes by som si nepýtala lásku. Dnes som už z týchto hier vyrástla a určite by som tak dlho nečakala na zázraky. Dnes by som mu povedala iba jedno… Buď ma miluj, alebo nezdržuj.
„On nie je prehnane žiarlivý, iba ma miluje…“ Toto som raz počul a zostalo mi ťažko. Pretože to boli slová o mužovi, ktorý svojej partnerke zakazoval všetko a pre všetko sa urážal, aby ju vytrestal tichou domácnosťou. Hral na ňu celkom peknú hru, na ktorú ona v mene lásky pristúpila. Až vtedy som si uvedomil, aké nástrahy na nás vo vzťahoch číhajú a že vôbec nie je ľahké ich včas rozpoznať. A preto by som si dnes chcel posvietiť na to, či to, ak niekto nežiarli, musí zákonite znamenať, že nás nemiluje… Sú medzi nami totiž aj takí, ktorí veria, že kto nežiarli, nemiluje.
Možno si to nepamätáš, no ja na tento deň nezabudnem nikdy. Bol to deň, kedy mi postupne ako skladačka puzzle do seba zapadli všetky časti a vytvorili obraz, pred ktorým som sama zatvárala už vyše roka oči. Áno, bolo pre mňa veľmi ťažké si priznať, že človek, s ktorým som mala naplánovanú budúcnosť do každého možného detailu, lebo taká skrátka som – plánujem a snívam, už nebude súčasťou mojej budúcnosti.
Asi to pozná každý, kto má za sebou dlhšie trvajúci vzťah. Chémia už nefunguje, pretože jej vzorce sa menia a my to nestíhame sledovať, nieto ich ešte aj skúmať a aplikovať do života. Láska, ktorá šteklí v žalúdku, sa pretvorí na lásku, ktorá si už niečo aj pýta, občas nás otravuje a dokonca aj nepríjemne zaskočí. Z eufórie sa stáva rutina, ružová farba sa mení na sivú a vtedy to prichádza… Vzťah už nie je tým, čím bol. A my premýšľame, či toto je to, čo nám stačí až do konca života, či predsa len nechceme zažiť to obdobie „na začiatku“ odznova.
