Značka
Nie si jediná. Nikdy si nebola a nikdy nebudeš. Je nás tu viac, ktoré sme sa niekedy v minulosti, alebo možno práve teraz, cítili oklamané láskou.
Kedy sme mali pocit, že to všetko, o čom celý život sníva každá jedna z nás, je len výmysel, že láska nás oklamala.
NIKDY to však nebola láska…
Ešte pred niekoľkými týždňami by som náš vzťah opísala úplne inak. Slová ako klamstvo, výhovorky, prílišné ego a láska len z jednej strany, by sa v tomto opise nenachádzali. Nie… Nechcela som ich tam. A tak som ich nevidela. Prehliadala som ich, pretože som potajomky dúfala, že ak v tom zotrvám, ony samy zmiznú. No nestalo sa to. A tak sa čosi vo mne zlomilo. Trhlina, ktorú si vo mne zanechal, sa naštrbila úplne, až sa jeden celok roztrhol na dva kusy.
Túto otázku si kladiem stále, keď sa cítim sama. Čo je však najhoršie, v našom vzťahu sa cítim v poslednej dobe sama neustále. Mám pocit, že som ti dobrá len na dve veci, ktoré nemusím a vlastne ani nechcem menovať. Sme zavretí medzi štyrmi stenami, z ktorých niet úniku. Som smutná, zúfalá, sklamaná. Sklamaná z nás, pretože teraz som už naozaj verila, že to vyjde, že to bude navždy.
Sú ľudia, ktorí sú zamilovaní do lásky a do pocitu, že milujú. A potom sú tu tí druhí… Tí, na ktorých som mala šťastie ja a možno i ty. Sú to ľudia, ktorí sú zamilovaní do pocitu, že ich niekto miluje. Napríklad ty… Žena, ktorá verí, že našla svojho princa a s ním už bude všetko omnoho ľahšie. No mýli sa… Našla klamára. Emocionálne vyprahnutú trosku, ktorá nedokáže cítiť nič. Takú, ktorej sebavedomie udiera na mozog a je jej jedno, či za sebou nezanecháva ďalšie citové mŕtvoly. Presne o týchto ľuďoch chcem dnes písať. Ja im venujem pár riadkov, aby si im ty nemusela venovať svoje srdce.
Nechcem vzťah, v ktorom budú medzery a zadné vrátka. Pretože neviem milovať len na polovicu. Kto z nás to vie? Ktorá z nás je ochotná tolerovať, že sa nachádza na druhej koľaji, pričom na tej prvej stojí jeho sloboda, prípadne úplne iná žena? Tieto vzťahy sú časovaná bomba, ktorá spočiatku tiká potichu a nečujne. Je to priepasť, ktorú začneme vnímať, až keď z nej chceme vyliezť, no už nevieme ako… Dovtedy si totiž myslíme, že sme nad vecou…
Čím som staršia, tým menej predstáv si vo svojej mysli vytváram. Snažím sa predísť tomu momentu, kedy si uvedomím, že predstavy zostávajú len predstavami a podobnosť s realitou je veľmi mizivá. Práve to nás totiž dokáže sklamať viac ako realita samotná – že sa nenaplnilo nič, o čom sme si mysleli, že raz bude skutočné. Keď to nezažijeme, začíname zúfať, a nevidíme, že to, čo si pre nás život pripravil, je mnohokrát oveľa lepšie a krajšie, avšak my máme zrak zastretý sklamaním.
