Vtedy som už nechcela, aby si sa vrátil
Spomínam si na to, ako som sa v tom najhoršom upokojovala, že sa niečo zmení. Vravela som si, že možno… Možno pochopíš, možno potrebuješ len čas, možno na niektoré veci dozreješ, možno ti začnem chýbať, prípadne si uvedomíš, čo všetko si mojím odchodom stratil. Za všetkým možno sa skrývalo presvedčenie, že sa raz vrátiš. Inak to byť nemohlo… Dnes sa pri tejto spomienke usmievam, ako sa ľudia zvyknú usmievať na malé dieťa, ktoré vysloví síce niečo roztomilé, no tak vzdialené od reality, od nekompromisného dospeláckeho sveta.