láska

Čím som staršia, tým menej predstáv si vo svojej mysli vytváram. Snažím sa predísť tomu momentu, kedy si uvedomím, že predstavy zostávajú len predstavami a podobnosť s realitou je veľmi mizivá. Práve to nás totiž dokáže sklamať viac ako realita samotná – že sa nenaplnilo nič, o čom sme si mysleli, že raz bude skutočné. Keď to nezažijeme, začíname zúfať, a nevidíme, že to, čo si pre nás život pripravil, je mnohokrát oveľa lepšie a krajšie, avšak my máme zrak zastretý sklamaním.

Spomínam si na to, ako som si odhodlane nahovárala, že toto bolo poslednýkrát, čo mi niekto ublížil. Poslednýkrát, čo plačem kvôli druhej osobe. Poslednýkrát, čo sa ma dotkli niečie slová, niečie nesplnené sľuby či pretvárka… No nikdy to naposledy nebolo. Ak niečo prebolelo, onedlho ma zabolelo čosi iné. Pretože život je v tomto tak nepredvídateľný a nám, čo si myslíme, akí sme naň pripravení, dokáže, že sme stále úplnými začiatočníkmi.