Značka
Ženy sú z Venuše a muži z Marsu… Či ako sa to hovorí? Priznám sa, niekedy som mala pocit, že chlapi sú z nejakej čudnej planéty a nerozumie im nikto na tomto svete. Občas som premýšľala, či náhodou chlapi netrpia schizofréniou.
Veď nie je možné, že nás celú noc ľúbia, a keď príde ráno, akoby to všetko nič neznamenalo.
Po každom sklamaní vo vzťahu sme také prázdne, nedôverčivé a plné predsudkov voči mužom, ktorí sa k nám čo i len priblížia, že už nemáme silu snažiť sa nadväzovať žiadne nové kontakty. Každá žena si aspoň raz v živote povedala, že bude radšej sama a už nikdy si k telu žiadneho muža nepustí. Obvykle však bývame zranené kvôli niekomu, kto si to vôbec nezaslúži. No vtedy si to samy neuvedomujeme.
Dlho som premýšľala nad tým, ako by vyzeral môj život, ak by som nikdy nestretla… Muža, ktorý mi dokázal, že láska dnes nie je samozrejmosť. Niekoho, o kom som si myslela, že ak niektoré veci budem prehliadať, všetko sa raz zmení. Pochopí, že ho nik nebude milovať viac ako ja. V noci, kedy som mala cítiť iba jeho blízkosť, som mu namiesto toho hľadala ospravedlnenia. Niekedy ležiac vedľa neho a inokedy utápajúc sa v samote a tichu, ktoré dokázal prekričať len neporiadok v mojej duši.
Viem, že to dnes so mnou nie je jednoduché. Uvedomujem si to každým dňom a ver, že mám kvôli tomu často výčitky. Jednoducho sa vo mne odohrávajú procesy, ktoré ma zaskočia tak, že ich nedokážem včas zastaviť. Strach prichádza vtedy, kedy by som mala pociťovať odvahu a radosť. Ak mi niekto preukáže svoje city, cúvnem, a možno to niekedy vyzerá, akoby som prejavmi náklonnosti opovrhovala…
Kedy je čas opäť milovať, po tom, ako sme už raz milovali, no bolo nám dokázané, že nič, čím sme si dovtedy boli istí, nie je naveky? A je to vlastne ešte možné – otvoriť svoje srdce aj napriek tomu, že si stále pamätá, ako veľmi bolo zlomené? Sklamaných ľudí dovedie ich zúfalstvo k ešte zúfalejším činom. Neuvedomujú si, že jediné, čo ich srdce potrebuje, je pokoj. No oni sa namiesto toho bezhlavo vrhajú do ďalšieho vzťahu alebo, naopak, všetkých ešte dlho potom od seba odháňajú.
Každý z nás pôsobí inak, a pritom si to, ako ho druhí vnímajú, vôbec neuvedomuje. Jednoducho sa dostane do kolobehu bežného života, ktorý ho tak pohltí, že sa vôbec nezamýšľa nad tým, či mu ostatní dokážu naozaj porozumieť. Berie, čo mu život dáva, a občas len pokrúti hlavou, prečo sa mu opakovane dejú isté veci, no stále nevidí dôvod pátrať po príčine kdesi v hlbinách svojej duše, pretože na to jednoducho nemá čas…
