Značka
Nie, ja nie som typ dievčaťa do „takmer“ vzťahu. Nechcem vo svojom živote niekoho, kto ma bude jeden deň akože milovať a na druhý deň sa správať úplne inak. Nechcem niekoho, kto sa bude tváriť, ako je všetko super, a potom zrazu cúvne, lebo sa zľakne, že to začína byť príliš vážne. Nechcem niekoho, kto nedá zo seba všetko, len preto, že si nebude istý.
Ty a ja. My… Niekedy dávno, na začiatku nášho príbehu sme to boli my. Dnes je však všetko inak. Pamätám si presne ten deň, kedy sme sa prvýkrát stretli. Nebolo to ako z veľkého filmu. Nelietali motýle a nevznášala som od šťastia.
Bolo to také normálne…
Ak by sa toto stalo pred niekoľkými mesiacmi, bola by to moja spása. Môj život by sa zmenil, opäť by som našla šťastie, ktoré som s tebou tak dlho hľadala. No vtedy som sa toho nedočkala. Neprišlo z tvojej strany žiadne ospravedlnenie, nepokúsil si sa odčiniť chyby, ktoré si urobil. Bol si nad vecou. A ja som bola na dne.
Mnohokrát za to, ako sa cítime, obviňujeme druhých. Práve oni totiž rozpútali tú búrku v nás, ktorá silnie každým dňom čoraz viac. Avšak len málokedy si uvedomíme, že sme to my a nik iný, kto tie mračná v našich dušiach môže rozohnať. Kto si môže sadnúť, pokochať sa divadlom bleskov, pocítiť pokoru nad ich silou a započúvať sa do nebezpečne znejúcich hromov.
Som typ človeka, ktorý málokedy ľutuje niečo, čo sa už stalo. Načo sa mám zaťažovať vecami, ktoré už patria do minulosti a aj tak ich nezmením? Nehovorím, že sa mi všetko podarí. Niekedy urobím obrovskú hovadinu… Ale radšej sa budem o pár rokov chytať za hlavu a smiať sa na tom, ako by som si mala roky klásť otázky:
Viem, že už prestávaš dúfať… že raz príde ten pravý. Viem, že ťa predošlé sklamania zničili natoľko, že už na pravú lásku ani neveríš a pozeráš sa na svet úplne inak ako kedysi, keď si ešte dúfala a mala si na očiach nasadené ružové okuliare. Už ani neveríš, že ho raz stretneš… Ale chcem, aby si vedela, že nikdy nič nie je stratené. Každého si raz láska nájde a ukáže mu, prečo sa toľkokrát musel popáliť.
