Značka
Už prešiel nejaký ten čas, odkedy som milovala. Tak hlboko, verne, z plného srdca… Spomínam si na to, aké to bolo, hoci je tomu niekoľko rokov. Mám pocit, akoby sa to ani nestalo mne. Akoby to bola spomienka niekoho iného a ja sa na ňu len z diaľky prizerám. Bolo to dávno, on bol ten posledný a potom… Nastali časy, kedy mi na tom druhom „len“ záležalo. Bola to láska, ale bez iskry.
Niekedy sa zamýšľam nad tým, aké by to bolo, keby sa niektoré veci udiali skôr…
Keby som sa naučila skôr hovoriť o tom, čo cítim.
Keby láska prišla s návodom na použitie a my by sme sa nemuseli báť, že niečo pokazíme alebo niekomu ublížime…
Vieš, keď niekto povie, že potrebuje čas, myslím si, že je to normálne. Teraz to už viem. Pred pár rokmi by som sa domnievala, že je to výhovorka.
Ako veľmi je bizarná otázka: „už nemám šancu?” od niekoho, kto vám ublížil? Kto vám ublížil tak veľmi, že vždy, keď sa naňho pozriete, vidíte to. Vidíte presne to, čím vám ublížil. Či už je to obraz toho, ako vás mlátil, či obraz toho, ako ste boli vždy na poslednom mieste, alebo obraz toho, ako si to užíva s inou – je to jedno. Ten pocit, ktorý to vo vás vyvolá, bude vždy rovnako nepríjemný, ba priam odpudzujúci.
Koľkokrát si si už povedala, že si zaľúbená, ale nebola si si tým istá? Nebola si si úplne istá svojimi citmi, ktoré sa neustále iba podobali na to, čím by mali byť. Jednoducho si cítila niečo, čo malo takmer všetky znaky zamilovanosti, ale nebola to celkom láska. Alebo si si bola vedomá toho, že ide iba o fyzickú príťažlivosť, ktorá však obsahovala isté znaky lásky. Tento stav, ktorý som ja osobne nazvala ,,citová búrka,“ som prežívala dosť často. A predpokladám, že nie som jediná.
Nikdy som nemala rada slová navždy, nikdy a ďalšie podobné, ktoré niečo veľmi silno podotýkajú alebo vyvracajú. Vždy som si uvedomovala, že nevieme, čo sa bude diať ďalej. Neviem, čo sa mi stane alebo akým smerom sa vydám, a tak som nechcela nič vylučovať. Mala som strach, že by sa to potom stalo a moje slovo nikdy by už nemalo NIKDY takú váhu, keďže som ho už raz porušila. No dnes, keď hovorím navždy, vôbec sa nebojím. Stále neviem, čo sa stane a čo ma ešte stretne, či budem trpieť za to, v čo dnes verím, alebo budem celý život ďakovať, že som uverila…
Chýbaš mi inak. Nie ako láska môjho života. Chýbaš mi ako najlepší priateľ. Priateľ, o ktorého som prišla, pretože sa všetko pokazilo. Jeden deň všetko zmenil.
Deň, kedy sme si mysleli, že môžeme byť viac ako len priatelia. Mali sme vedieť, že nemôžeme. Mali sme vedieť, že v tomto svete to nepôjde. Pretože aj keby sme boli my šťastní, našli by sa ľudia, ktorí by to neboli schopní akceptovať. Ľudia, ktorí by to, ak by sme ty a ja zmenili náš vzťah, skrátka nezvládli.
