Značka
Už dávno neverím, že každá láska trvá večne. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba a hneď mi je jasné, že nič nie je pominuteľnejšie ako vzťah dvoch ľudí, ktorí k sebe niečo cítia. Zrazu to zmizne… Tá láska, ktorej sa nič nevyrovnalo. A z milujúcich osôb, ktoré si predtým nežne hľadeli do očí a videli v nich zmysel svojho života, sa stanú nepriatelia. Bohužiaľ, zväčša na život a na smrť…
Chceme vedieť, na čom sme. Neustále hľadáme pravdu, pátrame po dôvodoch a analyzujeme správanie iných. Ak nám vzťah nevyjde podľa našich predstáv, chceme nájsť chybu v sebe a silou-mocou sa snažíme zmeniť sa. Dovolíme mu, aby si s nami robil to, čo chce, a stoj čo stoj mu dáme všetko. Až kým neprídeme na to, že ho to ťahá tam, kde to všetko dostať nemôže, a nás len prehliada…
Premýšľam o tom vždy, keď spíš. Hľadím na tvoje zavreté viečka, uvoľnenú tvár a hruď, ktorá sa pomaly v pravidelných intervaloch nadvihuje a klesá. V duchu si kladiem otázku, či ťa to trápi rovnako ako mňa, či ti tiež pri rovnakej myšlienke smútok stiahne hrdlo. Ani neviem, akú odpoveď by som si priala. Nechcem byť na to sama, ale zároveň tiež nechcem, aby si rovnaké pocity cítil aj ty. Sú neznesiteľné, miestami mám pocit, že mi zožierajú vnútro a práve pred tým ťa chcem ubrániť.
Už prešiel nejaký ten čas, odkedy som milovala. Tak hlboko, verne, z plného srdca… Spomínam si na to, aké to bolo, hoci je tomu niekoľko rokov. Mám pocit, akoby sa to ani nestalo mne. Akoby to bola spomienka niekoho iného a ja sa na ňu len z diaľky prizerám. Bolo to dávno, on bol ten posledný a potom… Nastali časy, kedy mi na tom druhom „len“ záležalo. Bola to láska, ale bez iskry.
Niekedy sa zamýšľam nad tým, aké by to bolo, keby sa niektoré veci udiali skôr…
Keby som sa naučila skôr hovoriť o tom, čo cítim.
Keby láska prišla s návodom na použitie a my by sme sa nemuseli báť, že niečo pokazíme alebo niekomu ublížime…
Vieš, keď niekto povie, že potrebuje čas, myslím si, že je to normálne. Teraz to už viem. Pred pár rokmi by som sa domnievala, že je to výhovorka.
Ako veľmi je bizarná otázka: „už nemám šancu?” od niekoho, kto vám ublížil? Kto vám ublížil tak veľmi, že vždy, keď sa naňho pozriete, vidíte to. Vidíte presne to, čím vám ublížil. Či už je to obraz toho, ako vás mlátil, či obraz toho, ako ste boli vždy na poslednom mieste, alebo obraz toho, ako si to užíva s inou – je to jedno. Ten pocit, ktorý to vo vás vyvolá, bude vždy rovnako nepríjemný, ba priam odpudzujúci.
