Tag
MAMA. Jedno krátke slovíčko. Štyri písmenká… A predsa znamená tak veľa. Nie. Znamená oveľa viac. Všetko. Nie vždy si to uvedomujeme, ale mama je tá najdôležitejšia osoba v našej pozemskej púti. Veď bez nej by sme tu dnes neboli. Pretože to ONA nám dala život.
Nositeľky tohto slova, tohto mena, všetky tie mamy, ktoré sú úžasné, sú pre nás stredobodom vesmíru.
Chcela by som dnes napísať list. List, ktorý síce nikdy nikde nepošlem. No bude to list pre nás, a hlavne pre teba. Pre to, aby sme nezabudli poďakovať, aj keď nemáme čas už skoro na nič. Aby sme si my všetci pripomenuli, prečo sme tu a s kým… komu by sme chceli povedať to svoje ďakujem. Kto si to naše ďakujem zaslúži…
Ďakujem ti, za to, že ma miluješ…
,,Musíš zabudnúť.” hovoria. Ale najsmutnejšie je, že zabúdať na zlé veci nás nikto nenaučí. Vraví sa však, že sa musíme naučiť zabúdať, ak chceme byť znova šťastní. Lenže, dá sa to? Zabudnúť? A ako dlho trvá, kým zabudneme? Kým sme znova schopní dívať sa na svet pozitívne? Kým dokážeme prijať realitu? Žena vraj zabúda na lásku tak dlho, ako trvala. Ale myslím, že to nie je pravda. Nezáleží na počte krásnych chvíľ, ale na ich intenzite. Na intenzite nášho citu.
Opustil si ma. Opustil si ma, keď som ťa najviac potrebovala. Opustil si ma, keď som ťa najviac milovala. Jednoducho si ma opustil. Opustil si niekoho, kto veril, že naše navždy je skutočné. Niekoho, kto veril v náš vzťah. Niekoho, kto ťa miloval z celej hĺbky srdca, a niekoho, kto by ťa nikdy vo svojom živote nepodviedol. Stalo sa. Bol si mojou prvou láskou. Bol si niečím, prečo som žila. Bol si mojou prioritou. Bol si niekým, kvôli komu by som vyliezla aj na najvyšší vrch sveta.
Chcela by som utiecť späť. Späť do toho obdobia, keď mi bolo dobre. Keď nám bolo dobre. S tebou to bolo všetko iné. Zdalo sa mi, že je všetko v poriadku. Nechcela som utekať zo sveta. Chcela som, aby to trvalo večne. Aby sme boli šťastní večne. Ale čo trvá večne? Chcem sa vrátiť tam, kde sme boli iba my. Žiadna bolesť, výčitky, otázky. Iba bežné dni dvoch zaľúbených dospelých ľudí. Chýba mi to, že som sa na teba mohla spoľahnúť. Chýba mi tvoje rameno, na ktorom som sa mohla vyplakať, keď mi celý svet prišiel hrozne nefér.
Keď môžeš odhodiť všetky masky. Keď odhodíš strach. Moment, keď všetky starosti na chvíľu neexistujú. Všetky rany akoby sa zahojili a jazvy si nemala žiadne. Také to je, keď láska zostane. Keď neodíde a vždy keď si s ním cítiš jej prítomnosť. Po rokoch, po pádoch, po skúškach, ktoré tam boli. Po ceste, ktorá nebola ľahká, no nikdy ju ani jeden z vás nevzdal. Keď vieš, že ťa niekto čaká. Vieš, že ti niekto na tomto svete nikdy neklame, aj keď klamú takmer všetci. Videl ťa na tróne, no aj na kolenách. Nevzdal to s tebou. Nevzdal sa teba a ty jeho tiež nie. Nebolo to nikdy o ničom inom, ako o tom cite.
