Značka
Priznávam, vedela som o tebe už nejaký čas, vnímala som, že existuješ a že patríš k tým sympatickejším. Netušila som, že vieš aj ty o mne, a vlastne ma to nikdy ani nezaujímalo. Nikdy som nad tebou nepremýšľala, pretože si vždy bol iba jeden z tých ostatných neznámych ľudí.
Až pokým naše kroky nezviedla dohromady náhoda.
A pokým sme si nepozreli do očí…
Niekedy to, o čom snívate, celkom naruší realitu. Úplne vám zmení pohľad na vec. Posunie vás to niekam, odkiaľ niet úniku. Celkom stratíte prehľad o tom, čo je reálne a čo nie. A keď sa zrazu ocitnete v realite, strašne kurevsky to zabolí.
Poznám to. Chvíľami neviete, čo je na tom snívaní také zlé. Až dokým sa nezobudíte do chladného upršaného rána a nepochopíte, že to, o čom ste snívali, je ďaleko preč v nenávratne.
Nie, nezabudla som. Napriek všetkému nie som taká naivná, aby som verila, že na ten osudný deň sa mi niekedy podarí zabudnúť. Nie, spomínam si na ten deň minútu po minúte a vždy, keď naň myslím, akoby som ho prežívala znova. V ten deň zmizlo všetko, v čo som verila.
Buď si istý – nikdy nezabudnem na ten pocit, ako nejaká časť mojej duše odišla. Nenávratne.
Pretože vtedy som pochopila, že všetko, čo sme si kedy stihli povedať, bolo nenávratné.
Stále dookola si kladiem túto otázku, no pravda je taká, že odpoveď na ňu poznám. Odpoveď na túto otázku je nasledovná: ,,Pretože som sa toľkokrát sklamala, že už neverím.” Neviem presne, v čo neverím, no neverím. Stále však verím, že pravá láska existuje. Že existuje láska, pri ktorej sa ti zastaví srdce. Pri ktorej budeš túžiť byť pri človeku, ktorého miluješ, každú jednu minútu, ktorú to len bude možné.
Láska, pri ktorej ten najúžasnejší pocit bude vtedy, keď vedľa neho/nej budeš ležať.
Nezastavuj sa. Čaká ťa ešte dlhá cesta. Ja viem, že to nie je ľahké. Ibaže teraz, keď sa zrútil váš svet, máš jedinečnú šancu postaviť si svoj vlastný.
Povedz svojmu srdcu, že si naň hrdá. Že ho budeš opatrovať. A že sa naň nehneváš za to, že si vybralo práve jeho. Dnes vieš, že to bol omyl. Ale nič sa nedeje, lebo ľudia robia chyby. Nemohla si vedieť, že to takto dopadne. Nemohla si za to.
Plakala. Tak veľmi plakala. Jej oči vylievali slzu za slzou a ona nevedela zastaviť ani jednu z nich. Chvíľami sa pokúšala, veď je predsa silná žena. Potláčala bolesť a smútok tak veľmi, až jej navrela v hrdle hrča. Hrča, ktorú cítiš, keď nasilu zadržiavaš plač. Plač má ísť von. Má to byť ventil, ktorým uvoľňujeme všetko nahromadené napätie a stres. Obavy a smútok. Hnev a zármutok.
Ona ho však nechcela vypustiť. Chcela žiť ten istý život, ktorý žila doteraz. Chcela žiť to, čo si myslela, že žije. Chcela mať úsmev na tvári. Ten úsmev, ktorý mala predtým, než si prečítala tých pár správ.
