Značka
Máme všetko. Aspoň sa tak tvárime. Máme dlhodobý vzťah, ktorý vyzerá na oko úplne perspektívne. Nezaspávame samy, nezobúdzame sa samy, niekto sa po nás po práci zastaví, niekto nás pozve do kina, niekto uvarí večeru. Vyzerá to, že sme úplne spokojné, vyrovnané a vlastne máme všetko, čo by sme od života mohli chcieť. Ale niečo nás máta. Niečo nás nenechá v noci zaspať alebo nás to spať nenechá vôbec. Láska.
Sedela v aute vedľa svojho milovaného muža, ktorý bol práve teraz neobvykle ticho. V ruke horká káva a z okna bolo jasne vidieť len hustý dážď, ktorý zdržiaval cestu. Na chvíľku prestala rozmýšľať nad časom a priestorom a vypla fungovanie mozgu. Prišiel na ňu ten nepríjemný pocit, že niečo nefunguje ako má. Možno to bolo tým počasím, možno to bolo životom. Na chvíľku sa ocitla v hlbokých myšlienkach svojej hlavy, fantázie, snoch, túžbach, vo svojich “keby…”
Odpusť mi to, prosím . . . neopúšťaj ma, láska. Nemôžem byť bez teba. Nemôžem žiť bez teba.
Povedal zajakávajúc sa zo strachu a sĺz, ktoré mu zaplavili celú tvár. Bežal za tebou, no ty si sa neotočila, nezastavila, nereagovala. Počula si, ako kričí tvoje meno a tebe práve vtedy praskalo srdce, ktoré on kedysi zachránil. Prosil, prosil a prosil. Vraj nechcel, vraj nerozmýšľal, vraj ťa miluje a vraj sa polepší. Presne tak, ako to hovoril minule a vlastne dnes ťa miluje ešte viac a asi preto tu dnes prosí o odpustenie.
Odišiel si rýchlejšie, ako si prišiel. Vstúpil si do môjho života zo zvedavosti a pre to, že si si chcel užiť. Nezaujímalo ťa, čo chcem ja, ako to cítim. Vždy si sa orientoval iba sám na seba. Na svoj komfort, svoju hru, svoje uspokojenie. Gratulujem si k tomu, že už nie si súčasť môjho života. Je to to najlepšie, čo sa mi doteraz prihodilo.
Niekedy rozmýšľam, či to mohla byť z tvojej strany láska. Niekedy rozmýšľam, že ak by sme sa stretli v inom čase, či by nám to vôbec pomohlo a či to celé mohlo byť úplne inak.
Premýšľam, koľko bolesti dokáže človek vydržať. Nehovorím o fyzickej bolesti, ktorú si spôsobíme, keď sa o niečo udrieme, zraníme. Hovorím o takej, ktorá je vo vnútri v nás. Ktorá zasiahla moje srdce.
Keď som začala písať tento článok, slzy mi tiekli po tvári jedna za druhou. Bolelo to tak veľmi, že som to až nečakala. To je asi aj dôvod, pre ktorý som na jedenkrát tento článok napísať nedokázala. Teraz ho píšem opäť, no bolesť, ktorá vo mne je, vôbec neutícha.
Milý priateľ, ktorý ma ľúbiš,
pamätáš, keď sme sa prvý raz stretli? Veď vieš, bolo to v tej kaviarni na námestí. Priviedla ťa kamarátka, vraj čakáš na autobus, či si môžeš s nami dať kávu. Tvoja spoločnosť bola od začiatku príjemná, už vtedy si videl, že ma niečo trápi a chcel si ma utešiť, hoci si ani netušil, o čo ide.
Neskôr sme sa dohodli, že sa stretneme znova. A potom znova. A tak si ma postupne spoznával.
