Tag
A tak tu sedím, opäť sama. Znova mám v kúpeľni len jednu zubnú kefku, na posteli len jeden paplón a v skrini prázdne miesto, ktoré malo byť zaplnené tvojimi vecami a tvojou vôňou. Znova robím raňajky len pre jedného. Znova zalievam len jednu kávu. Na chvíľu ma zamrazí, lebo z rádia zaznie pieseň, pri ktorej som si pred tým pomyslela, že by to mohlo klapať. Že som len zvláštna a musím sa viac prispôsobiť tomu, aký si.
Je to už pár mesiacov, čo sme sa videli naposledy. Dnes mi je ľúto, že keď začuješ moje meno, spomenieš si na moje slzy. Lebo slzy boli tým, čo som ti ukazovala v našom poslednom spoločnom čase oveľa častejšie ako úsmev. Možno som mala byť menej hysterická a nebrať ťa tak vážne.
Mrzia ma všetky moje slzy, ktoré si videl, pretože ti ukázali, aká som slabá. Ale ešte viac ma mrzia tie, ktoré si nevidel a nikdy ich neuvidíš. Tie mi ukázali, ako dlho dokážem byť silná.
Vyrásť by malo znamenať, že sa naučíme aj to, ako prijímať koniec. Koniec v práci, koniec v priateľstve, koniec vo vzťahu, koniec v živote. Mnohokrát si to nechceme priznať. Nechceme vysloviť, že niečo už nefunguje, že nás to nebaví, nenapĺňa, ale naopak ťaží. Znie to veľmi smutne. Je prirodzené, že v takýchto životných situáciách máme slzy v očiach, guču v hrdle, roztrasený hlas a nechuť ku všetkému, čo nás obklopuje. Koniec však nemusí byť definitívny. Môže pre nás znamenať, že sa nám otvárajú nové dvere, ktoré prinášajú príležitosti a výzvy.
Láska nikdy nezmizne. Môže nám dávať prestávky, môže na nás zabudnúť na niekoľko mesiacov alebo rokov, ale vždy sa vráti. Vráti sa vtedy, keď sme pripravení a v momente, keď príde, našu hlavu opustí myšlienka, že láska ľudí ničí.
Musíš jej dať šancu a ona si ťa nájde. Vráti sa späť, keď prestaneš žiť zo sĺz, z drámy, z bolesti a výčitiek. Vráti sa späť, keď dovolíš, aby sa tvoje zlomené srdce začalo liečiť.
Keď čakáš na niečo/niekoho príliš dlho a potom to dostaneš, tak sa tomu nedokážeš tešiť…dlho som si myslela, že táto veta je postavená na hlavu. Veď keď dostanem, čo chcem, musím skákať meter 20 od šťastia…alebo?
Vieš je to tak. Čakáš na niekoho. Nie do slova. Žiješ každodenným životom, smeješ sa, cestuješ, spoznávaš ľudí…ale to miesto, ktoré zostalo prázdne po ňom, tam stále je…stále prázdne, lebo tam nikoho iného nechceš vpustiť.
Mesiac si ticho a potom napíšeš. Čakáš odo mňa odpoveď do dvoch minút. Ak ti neodpisujem, čuduješ sa, čo sa to so mnou deje. Ja sa čudujem, čo sa deje v tvojej hlave. Prečo si myslíš, že som v pohode? Prečo si myslíš, že ja zabúdam rovnako rýchlo ako ty?
Ak ma stretneš, žiadaš odo mňa, aby som sa usmievala. Aby som sa tvárila, že mi na tebe a na nás nikdy nezáležalo. Chceš, aby som sa tvárila, že sme starí kamaráti. Nie sme. Nikdy sme neboli. A nikdy nebudeme.
