Značka
Stále si tu. Píšeš. Voláš. Nedáš mi vydýchnuť. Myslela som si, že to v pohode zvládnem, ak už nebudeme oficiálne pár, ale budeme sa kontaktovať. Nezvládam to. Každé písmeno od teba, či už napísané alebo vyslovené, ma vracia späť do hlbokej tmy. A tmy som sa vždy bála. Ty to dobre vieš.
POTREBUJEM, ABY SI MA OPUSTIL.
Naozaj. Reálne. Nielen slovami. Nechcem ťa už vidieť, počuť ani cítiť.
Venujem tým, ktoré chodia z jedného rande na druhé a hľadajú toho pravého. Venujem aj tým, ktoré trpezlivo čakajú na muža svojich snov. No predovšetkým tým, ktoré sa cítia skutočne mizerne, len kvôli tomu, že ešte nemajú svoju polovičku. Lebo viete, všetky ostatné už majú… Milé dámy, život je viac ako len čakanie na toho pravého. Život by sme nemali premárniť čakaním. Na chlapa, chlapca, frajera, milenca, manžela. Nepotrebujem nikoho k tomu, aby som sa usmievala.
Myslím si, že vieš, že to viem. Myslím si, že každá jedna lož, čo vychádza z tvojich úst, je niečo ako naše verejné tajomstvo. Obaja vieme o čo ide, ale tvárime sa, že realita je to, čo spolu vytvárame a nie to, čo sa za tým skutočne skrýva. Pri každej tvojej obhajobe že „je to len kamarátka“, mi zovrie hruď, ale ty to nepoznáš. Chcem ti veriť. Naozaj. Vždy keď sa správaš zvláštne, ospravedlňujem ťa tým, že si unavený, alebo jednoducho nemáš svoj deň. Popritom tuším. Dokonca viem.
Už sú to roky, čo sme sa začali motať..a ja stále píšem.
Presne. Mesiace, týždne, dni,…ani si neviem spomenúť aké to bolo bez teba. Aký bol život predtým ako si doňho vstúpil a všetko zmenil. Neviem aké to bolo pozerať sa na chlapov a nehľadať v nich automaticky kúsok teba, nepamätám sa aké je to plakať kvôli niekomu inému ako kvôli tebe a netuším aké to bolo milovať niekoho iného. Chcem si spomenúť.
„Takže teraz si šťastná?“ dostala som otázku, ktorá mi na chvíľu zmrazila celé telo. Len som sa pousmiala a odpila si z piva. „A čo je to šťastie? Chvíľkový ošiaľ radosti z niečoho, čo máš, až kým o to neprídeš?“ zapálila som si cigaretu a v momente, keď šiel Alex niečo povedať, som pokračovala. „No a potom je tu láska. Ďalšia hlúposť, ktorú ľudia berú ako životný dar a potom o pár dní, týždňov, mesiacov plačú a zavýjajú do vankúša. Celé telo sa ti rozochveje, pretože strácaš niečo, čo bolo tvojou neoddeliteľnou súčasťou.
Život je krátky, všetci o tom vieme. Napriek tomu sme niekedy tak ponorení do rýchleho sledu udalostí nášho života, že si zabúdame užívať každodenné radosti, ktoré nás obklopujú.
Rýchlosťou blesku sa vrháme do vzťahov. Po rozchode si nedoprajeme čas sami pre seba a opäť sa čo najrýchlejšie vraciame k zoznámeniam, randeniu a vzťahom. Naháňame sa za láskou. Snažíme sa ju tak zúfalo nájsť, že sa stávame súčasťou plytkých a povrchných vzťahov, v ktorých sme nespokojné.
