muž_ženám

Sebectvo alebo sebaúcta… To sú dva až príliš často mylne zamieňané pojmy. Drvivú väčšinu článkov začínam svojím zážitkom, ktorý ma prinútil nad niektorými skutočnosťami trochu popremýšľať. Možno niektoré veci rozanalyzovať a pokúsiť sa o vysvetlenie, prečo mnohokrát konáme tak, ako konáme, hoci tým ubližujeme buď sebe, alebo druhým. No myslím si, že tieto slová si môj zážitok nežiadajú. Pretože často sa podobne správame i my. Alebo každý z nás pozná niekoho, kto kvôli druhým v slepej viere obetuje i sám seba.

Nemusíš byť dokonalá… Perfektná, ukážková a ako z katalógu ráno po zobudení aj večer po práci. To naozaj nie je to, čo my muži hľadáme. Často vidím, ako sa dievčatá a ženy rôzneho veku štylizujú do póz, ktoré sú pre ne neprirodzené, no veria, že tým niekoho upútajú, očaria… No rád by som nám všetkým (nielen ženám, ale dnes je to primárne pre ne) povedal jedno – vždy sa snaž očariť tým, aká naozaj si. Nie tým, ako by ťa chceli vidieť iní, alebo aká by si chcela byť ty sama…

Spôsobov, ako milovať, je mnoho. A spôsob, ako „správne“ milovať vo všeobecnosti vlastne ani neexistuje. Každý z nás potrebuje iný dôkaz lásky, každý sa pritom, ako sa púšťa do nového vzťahu, poddáva vlastnej fantázii, očakávaniam a snom, ktoré v sebe pestuje už od detstva. No predsa len si myslím, že nech je každý z nás akokoľvek iný, svojím spôsobom chceme a potrebujeme cítiť to isté. Len to všetci očakávame zabalené v inom obale, v inom papieri s iným vzorom.

Vzťahy v dnešnej dobe balansujú na hranici absurdity a egoizmu. Aspoň mne sa to tak zdá. Až príliš často totiž vídam ľudí, ktorí síce do sveta vysielajú signály, že lásku hľadajú, no podľa mňa presne nevedia, ako by tá ich vysnívaná láska mala vyzerať. Teda vlastne… Vedia to. Ale jasno majú iba v tom, čo by chceli dostávať. No väčšinou zabúdajú, že láska neprináša len jednostranné potešenia a ak ich sa budeme vo vzťahu neustále dožadovať, bude nás to niečo stáť.

Na ľuďoch ako takých ma zaráža jedna vec. Neschopnosť oceniť prítomnosť. Uvedomiť si, čo všetko máme ešte predtým, ako to stratíme. Len tak sa zastaviť, pozrieť sa na niekoho, kto pre nás robí naozaj veľa, hoci to robiť nemusí, a v duchu si povedať, že si to vážime. No deje sa to len málokedy… Aby som neukazoval prstom na druhých, ochotne sa priznám, že to občas robím tiež. Takisto si uvedomím, čo všetko som mal, až keď o to prídem.