muž_ženám

Ja viem, že odísť nikdy nie je ľahké…
Sám som v jednom vzťahu zostával aj dlho potom, ako mi bolo jasné, že tadiaľto cesta nevedie, a to som muž – ten zástupca pohlavia, ktoré je akýmsi prototypom náhleho odchodu. Muži sa dokážu zbaliť zo dňa na deň a začať nový život nemysliac na sľuby, ktoré vyslovili, a záväzky, ktorými sú spútaní. Lenže nakoľko som aj ja tak dlho stál na jednom mieste a zvažoval som, či zostanem, či urobím krok vpred, vľavo, vpravo alebo dokonca dozadu, viem si predstaviť, aké ťažké to musí byť pre nežnejšie pohlavie.

K napísaniu tohto článku ma inšpiroval jeden rozhovor. Bol so ženou, ktorú mám úprimne rád, pretože patrí medzi osoby, ktoré má jednoducho rád každý. Vždy milá, vždy príjemná, vždy má čo k veci povedať, vždy počúva, ak je treba… A tých vždy tam je omnoho viac, no ako som mal možnosť zistiť, je ich tam až príliš. Lebo ten, kto vždy poskytne ostatným všetko, čo potrebujú cítiť alebo počuť, to nemusí zákonite vedieť dať aj sebe.

Keď som bol vo vzťahu, občas mi moji priatelia, ktorých názory si za iných okolnosti vždy rád vypočujem, zvykli hovoriť, že som na svoju priateľku až príliš dobrý. Vraj si to ženy vážiť nevedia a ja nakoniec vyjdem z tejto lásky ako ten najväčší nímand. Tí viac sklamaní zo života k týmto vyjadreniam zvykli pribaliť aj pár slov, aké by mali navždy zostať len v podniku tretej cenovej. A ja som reagoval vždy rovnako… Pretože chcem byť mužom, akého by som doprial ženám, na ktorých mi záleží, nech to stojí, čo to stojí.

Niektoré veci ma dokážu zamrzieť. Napríklad to, ako často sa ľudia pchajú do života niekoho iného a dávajú mu „dobré“ rady, pričom si vôbec neuvedomujú, aké to môže mať následky. Asi ste už aj vy počuli otázky typu: Kedy bude bábätko? Kedy sa zoberiete? Kedy si niekoho nájdeš? Kedy dáš výpoveď v tejto v práci a začneš si hľadať niečo „lepšie?“ Kedy budeš bývať vo vlastnom? Kedy, kedy, kedy…?

Tento text bude trochu iný ako moje predošlé. Nebude o vzťahoch. Teda vlastne bude… Ale o trochu iných vzťahoch, o akých zvyknem písať. Zväčša boli moje riadky o láske. Partnerskej, mileneckej a dokonca najčastejšie o takej, ktorá sa skončila zlomených srdcom, pretože niekto ľúbil viac, niekto menej, niekto vôbec, niekto lásku nechcel, no chcel to pekné, čo spolu s ňou ruka v ruke chodí. A dnes som si uvedomil, že jedným zlomeným srdcom sa život nekončí. Vlastne som to vedel omnoho skôr, ale nakoľko mám práve teraz v duši o niečo viac bolesti ako obvykle, prišiel som na to, že na rozdiel od zlomeného srdca, táto sa asi nikdy nevylieči.