muž_ženám

Prednedávnom som dostal otázku, čo znamená dospieť, a mňa to namiesto rýchleho vysúkania akejsi odpovede prinútilo zamyslieť sa. Kedy vlastne dospejeme? Čo presne si pod pojmom dospelosť máme predstaviť a ako ju kto kedy zadefinoval okrem toho, že v osemnástich dostaneme povolenie piť alkohol či možnosť voliť a sme za seba zodpovední vo všetkom, čo už naďalej vykonáme? Podľa mňa to nie je o veku. A možno ani o inteligencii či schopnosti porozumieť svetu tak, aby sme v ňom prežili my sami a rovnako aj všetci, ktorých stretneme, bez ujmy.

Často sa hovorí, že muži sú tí, ktorí zo vzťahu zdrhnú prví. A ja s tým nesúhlasím. Nie je to iba môj názor, no podľa toho, čo som už mal možnosť za svoj krátky život vidieť, si dovolím tvrdiť, že z partnerských zväzkov utekáme na rovnako všetci bez rozdielu. Muži aj ženy. A to je dobre, pretože ak nám niečo ubližuje a my to nemôžeme zmeniť, poďme hľadať niečo iné. Avšak o tom som dnes nechcel… Teraz by som rád hovoril o tom, aké ženy zostávajú v našej mysli naveky.

Niekedy sa musím zamyslieť nad tým, prečo ľudia zostávajú v takzvaných nefunkčných vzťahoch alebo len tak medzi rečou utrúsia, že nemajú pravých priateľov, iba falošné tvory, ktoré sa im ozvú vtedy, keď niečo potrebujú. A oni s nádejou v očkách pre nich aj tak urobia prvé i posledné, aby sa dočkali len toho, že budú opäť zmietnutí zo stola ako prašivá omrvinka. Nie je mi z tejto predstavy dobre… O to viac, keď viem, že takýchto ľudí na svete vôbec nie je málo.

Na dnešnej dobe ma fascinujú dve veci. Má totiž jedno veľké pozitívum a jedno – možno menšie, väčšie, možno adekvátne – negatívum. Jej dobrou stránkou je to, že nám dáva priestor na realizáciu. Môžeme všetko. Zo dňa na deň vieme odhodiť to, čo sme si roky budovali, a začať odznova. A tým negatívom je… Že môžeme všetko. A to nás nenechá na pokoji. Núti nás to pochybovať o tom, či ideme dobrým smerom, pretože možností je toľko, až by som z toho jeden zbláznil.

Sebectvo alebo sebaúcta… To sú dva až príliš často mylne zamieňané pojmy. Drvivú väčšinu článkov začínam svojím zážitkom, ktorý ma prinútil nad niektorými skutočnosťami trochu popremýšľať. Možno niektoré veci rozanalyzovať a pokúsiť sa o vysvetlenie, prečo mnohokrát konáme tak, ako konáme, hoci tým ubližujeme buď sebe, alebo druhým. No myslím si, že tieto slová si môj zážitok nežiadajú. Pretože často sa podobne správame i my. Alebo každý z nás pozná niekoho, kto kvôli druhým v slepej viere obetuje i sám seba.