Tag
Vieš, niektoré pády sú tiché. Nedejú sa naraz. Neprichádzajú ako búrka. Sú ako kvapky vody, ktoré pomaly, no isto vyhladia aj tú najsilnejšiu skalu. Až jedného dňa zistíš, že si sa niekam stratila. Že sa na seba pozeráš ako na niekoho cudzieho. Ako na ženu, ktorá si zvykla… Zvykla na ticho namiesto objatia. Zvykla na neistotu namiesto istoty. Zvykla na málo, lebo to málo sa stalo všetkým.
Nebol to jeden moment. Nebolo to ani jedno slovo, jeden hádka, jeden deň ticha, po ktorom som si povedala: Dosť… Bolo to množstvo malých okamihov, ktoré sa skladali do jedného veľkého smútku. Do bolesti, ktorá ma už prestala prekvapovať, pretože som ju cítila až príliš dlho. Do každodenného pocitu, že zadržiavam dych v miestnosti, kde by som mala dýchať slobodne.
Hovoríš si, že taký vzťah už nikdy nezažiješ. Bolí ťa myšlienka, že všetky tie chvíle, ktoré ste spolu prežili, sa raz stanú len spomienkou. A tak zostávaš. Hoci hlboko v sebe vieš, že toto nie je ono. Že to, čo medzi vami je, nie je láska, ale len jej ilúzia. Avšak čo i len pomyslenie na to, že by sa to celé skončilo, ťa núti panikáriť. Pretože istá časť tvojho srdca ti vraví, že možno ste si predsa len súdení…
Občas je ťažké to urobiť. Len tak sa zastaviť a prehodnotiť všetko, čo sme doteraz urobili i neurobili. Slová, ktoré sme vyslovili, i také, čo sme nechali potichu doznieť len vo vlastnej mysli. Viem, že to nie je ľahké, pretože si v tom bránime nielen my samy, ale predovšetkým to, čím žijeme. S kým žijeme, kým sa obklopujeme, čo presne zažívame. Viem, aký maličký krok vedie k tomu, aby sme úplne prestali počúvať samy seba a zžili sa s rolami, do ktorých nás postaví niekto iný alebo život samotný…
Nie každá láska vznikne zo dňa na deň, z minúty na minútu. Dokonca si myslím, že ak nejaká tá iskra medzi dvoma jedincami náhle preskočí, o láske ešte nemožno byť reči. Nejde o osudový moment ako z filmu. Ide o chémiu, o záujem, o vášeň… No nie o lásku. Aspoň zatiaľ. Tá (možno áno a možno nie) príde pekne postupne, spolu so spoločne prežitými okamihmi, ktoré sú tak drasticky realistické, že zastierajú akýkoľvek nádych romantiky.
Dávno predtým, ako sme sa zoznámili, som čítala jeden citát. „Povedz mi pravdu. Vždy. Aj keď ma to bude bolieť… No vždy je lepšie zlomiť niekomu srdce pravdou, ako ho načas zalepiť klamstvami.“ Ach, aká pravda. Skutočne je to tak. A doplnila by som ešte: Ak máš niekomu svojím rozhodnutím ublížiť, urob to hneď a nič pred ním nezatajuj. Tú bolesť i tak raz spôsobíš. Neoddiališ ju, práve naopak – čím viac spomienok v človeku zanecháš, o to viac to neskôr bude bolieť.
