Tag
Milá žena, možno sa teraz cítiš sama a možno to trvá už nejaký čas. A viem, že tá samota nie je len o tom, že vedľa teba nikto neleží. Je to prázdno v srdci. Je to pocit, že hoci sa snažíš žiť, dýchaš len na polovicu. Že sa usmievaš, ale oči ti už dávno prestali svietiť tak ako kedysi. A keď sa ocitneš v tichu, pýtaš sa, kde si urobila chybu, prečo si každý niekoho dokáže nájsť, zatiaľ čo ty zbieraš len sklamania.
Zistila, že nádej je vratká. Že občas podráža nohy namiesto toho, aby pomáhala vstávať. Že občas je to práve iba samotná nádej, čo jej v láske môže zostať. Dnes už vie, klamstvá bolia rovnako ako sľuby a že najhoršie sú také slová, ktorými po nociach obklopená tichom obhajuje niekoho, kto si to nezaslúži. Pochopila, že bezhraničná dôvera dokáže nielen spájať, ale i ničiť. Nás samých… Ak sa jej nepustíme včas.
Nádej je super vec. Mali by sme ju mať v sebe všetci. Fakt. Dokáže nás podržať aj vo chvíľach, kedy sa všetko, čo má nastať, zdá príliš tmavé, strašidelné a ponuré, kedy už len slovo budúcnosť v nás vyvoláva panické ataky. Lenže… Iba pokiaľ nejde o vzťahy. O to, či si nás niekto všimne, či sa vráti, či sa zmení, polepší… Vtedy to neplatí, pretože vtedy potrebujeme veriť len v jednu jedinú vec – v skutočnosť, ktorá sa práve pred nami odohráva, a podľa nej sa musíme zariadiť.
Ten zvláštny pocit, keď vieš, že už nič nebude také, aké to bolo predtým. Keď si vyčítaš, že si si tie časy, počas ktorých bolo všetko v poriadku, neužívala viac… Ten pocit, ktorý páli tvoje vnútro, sťažuje každý nádych a pripomína akúsi deliacu čiaru medzi minulosťou a budúcnosťou. Minulosťou, za ktorú by si teraz dala všetko, čo máš, a budúcnosťou, v ktorej nachádzaš len jeden odkaz – že sa budeš musieť preniesť cez veľa bolesti. Lenže ty nevieš ako… Nik ešte nenašiel návod, ako čo najrýchlejšie vzkriesiť svoj vlastný svet, ktorý sa práve zrútil.
Už neveríš. Tento vzťah bol pre teba ako facka, po ktorej si sa prebrala. Precitla si zrazu do úplne iného sveta, v ktorom nič nespoznávaš. To, v čo si predtým verila, už teraz neplatí. Spochybňuješ každú tvoju myšlienku o láske, pravdivosť každej vety, ktorú si kedy o vzťahoch vyslovila. Hovoríš si, aká si bola hlúpa, keď si v sebe dokázala živiť tieto rozprávkové predstavy. Pretože realita bola úplne iná a to, čo ťa pri ňom ešte držalo, boli práve tvoje sladké ilúzie.
Aké ľahké je uveriť nádeji, ktorá nám sľubuje niečo, o čom zatiaľ nemáme v rukách žiadne dôkazy. Aké ľahké je veriť nádeji, ktorá nám dáva prísľub, že sa raz všetko, čo nás dnes ničí, zmení alebo vyparí. Je to ľahšie, ako si myslíš. Len si spomeň na nádej, ktorá ťa držala vo vzťahoch, z ktorých si mala čo najskôr vykľučkovať. Spomeň si na to, ako si verila niekoho sľubom, a pritom ti už bolo mnohokrát ukázané, že sa tejto osobe veriť nedá. Spomeň si, aké ľahké bolo radšej veriť niečomu, čo sa raz možno stane, ako si priznať, že sa to nestane nikdy.
