Značka
Hovorí sa, že nádej umiera posledná. Myšlienka je to pekná, ale nakoľko je použiteľná aj v reálnom živote? Dokedy máme živiť nádej? Ako dlho?
A čo keď práve ona začne zabíjať nás?
Vieš, pravda bolí. Často… Povedala by som, že skoro vždy.
Je to už tak dlho, ako sa držíš niekoho alebo skôr niečoho, čomu veríš len ty sama. Tak dlho, kedy zostávaš pri niekom, koho v tom človeku vidíš iba ty a nikto iný…
Je to už tak dlho, ako si sa prestala zverovať najlepšej kamoške, lebo ona je už niekde inde. Všetci okolo teba sa pohli a išli ďalej, ale ty stále zostávaš tam na tom jednom mieste, kde si bola kedysi šťastná. Zostávaš pri človeku, ktorý bol pre teba kedysi všetkým, ale dnes už z neho nezostal ani len slabý tieň.
Aj ty máš pocit, že vôkol seba vidíš len šťastné usmievavé tváre? Úspešných ľudí, ktorým život vychádza tak, ako si ho naplánujú? Páry, ktoré sa nehádajú, ale žijú v harmonickom súlade – jedno telo, jedna duša?
Tiež sa ti niekedy zdá, že ty si jediná, ktorej niečo nevyjde? Ktorá zlyhala? Ktorá o niečo prišla, ktorá sa musí vyrovnávať so stratou, so svojou súkromnou prehrou? Tá, ktorá musí vstať a začať odznovu?
Chcem všetko alebo nič, nič medzi tým. Tak jednoduchá veta, no je tak ťažké ju aplikovať do praxe. Stále sa motať medzi niečím neúplným je neuveriteľne unavujúce. Asi tak unavujúce, ako mať vzťah ako na hojdačke.
Vzťah, v ktorom neviete, čo bude o mesiac, o týždeň, niekedy vlastne ani zajtra. Vzťah, do ktorého dávaš všetko, no tvoja polovička je premenlivá ako jarné počasie. Premenlivá, náladová, nerozhodná.
Tvrdenie, že ženy nevedia, čo chcú, môže byť v niektorých prípadoch skutočne pravdou. Hoci niektoré tvrdia pravý opak, určite sa nájde nejaká situácia, kedy budú na pochybách a jednoducho si niečím isté nebudú. A je jedno, či to bude výber z denného menu v reštaurácii alebo výber nových topánok. Avšak netvrďme, že len ženy sú také. Každý jeden z nás v určitých momentoch nevie, čo chce.
Žiaľ, v prípade žien je to viac zaužívané.
Na ťažké situácie, ktoré sa prihodili našim blízkym, nevieme reagovať. Viem to aj ja, na základe vlastných skúseností, a vieš to i ty. Dozaista si už aspoň raz bola postavená tvárou v tvár človeku, ktorý od teba chcel počuť… niečo… Potreboval radu, akúkoľvek. Chcel cítiť, že mu rozumieš, že ho chápeš, že sa v tvojom srdci nájde kúsok porozumenia a spoločne tak dospejete k rozhodnutiu, ktoré bude viesť k šťastnému koncu.
Ale nestalo sa tak…
