Tag
Na ťažké situácie, ktoré sa prihodili našim blízkym, nevieme reagovať. Viem to aj ja, na základe vlastných skúseností, a vieš to i ty. Dozaista si už aspoň raz bola postavená tvárou v tvár človeku, ktorý od teba chcel počuť… niečo… Potreboval radu, akúkoľvek. Chcel cítiť, že mu rozumieš, že ho chápeš, že sa v tvojom srdci nájde kúsok porozumenia a spoločne tak dospejete k rozhodnutiu, ktoré bude viesť k šťastnému koncu.
Ale nestalo sa tak…
Nech odídeš kamkoľvek, budem tu pre teba. Nezáleží na tom, čo sa stane. Ani na tom, kto z tvojho života odíde. Dokonca už nezáleží ani na tých, ktorých si musel opustiť. Musíš vedieť, že tu budem vždy pre teba. Aj teraz, keď som už šťastná, nikdy ti nepoviem, že sa na teba hnevám. Alebo že na teba nemám čas. Nikdy ti nepoviem, že ťa nechcem vidieť. Pretože, žiadne klamstvá…pamätáš? Si môj najlepší priateľ a nezáleží na tom ako veľmi sme si ublížili, toto sa nikdy nezmení.
Vždy som bola pre teba tá nedosiahnuteľná, tá, ktorej si stále motal hlavu, ktorej si sa nechcel vzdať, a pritom si si vždy vybral inú… Bola som pre teba chtíč, bola som pre teba bútľavá vŕba, ktorej si sa chodil vyrozprávať, keď ti bolo ťažko. Ale možno som bola pre teba len príliš silná osobnosť na to, aby si to dotiahol až do konca. Aby si sa odhodlal povedať mi, čo ku mne skutočne cítiš. Bral si ma ako dobrú priateľku, ale sám vieš, že som vždy pre teba znamenala viac. Že si vždy chcel, aby som bola niečo viac.
Nebudem si klamať. Áno, preklínala som ťa. Nebolo to raz ani dvakrát a možno ani trikrát. Bolo to veľakrát. Vždy keď si zmizol len tak bez oznámenia. Vždy keď som sa cítila mizerne.
Často som si hovorievala, že neľutujem, že som ťa stretla. Hovorila som to ķaždému naokolo. Lebo veď každé jedno stretnutie a každý jeden človek sú v našom živote kvôli niečomu.
Vraví sa, že vždy je dôležitá tá osoba, na ktorú myslíme tesne predtým, ako ideme spať, a hneď ako sa zobúdzame. Dlhšiu dobu som si neuvedomovala, alebo som sa skôr bála priznať si, že tú osobu mám v mojom živote už aj ja. Stále sa bojím, no už to nemôžem popierať ani sama pred sebou. Pred pár mesiacmi by som sotva verila tomu, kto by mi povedal, že niekto znova dokáže obmäkčiť moje city. Tie city, ktoré som v hĺbke srdca skrývala pred svetom, pred ľuďmi, predo mnou…
Viem, aké to je, zlatko, žiť vo svete, ktorý ti pripadá ako psychiatrické oddelenie, kde sa liečia tie najvážnejšie prípady. Viem, aké to je, keď nevieš, kto je na tom horšie. On – „na hlavu“ postavený svet, alebo ty – zmätená žena, ktorá si aj napriek nepriazni osudu snaží plniť svoje sny a túžby a hľadá si aspoň malý kúsok miesta pre seba. Pod slnkom. Oázu kľudu a pokoja. Miesto, kde z teba opadnú všetky krivdy, bôle a starosti.
