Značka
Keď vojdeš do miestnosti, prítomní ľudia vždy podvedome vycítia energiu, ktorú vyžaruješ. Všeobecne platí, že lepšie reagujú na človeka, ktorého obklopuje pozitívna energia a z ktorého je na prvý pohľad cítiť, že je so sebou spokojný. Ako je možné zlepšiť svoje vyžarovanie a obľúbiť si samú seba?
Len žiadny strach, nie je to žiadna veda 🙂
Život niekedy bok po boku kráča s časmi, obdobiami, kedy bez ohľadu na to, že je nám to viac ako proti srsti, musíme kráčať po ceste, po ktorej sme nielenže kráčať nechceli, ale ani vo sne by nám nenapadlo, že po takej krutej a náročnej ceste raz budeme musieť ísť… Musíme kráčať po ceste plnej výmoľov, nástrah, nepríjemných prekvapení a utrpenia. Je to cesta, ktorá nie je prežiarená slnečnými lúčmi.
Lepší hrozný koniec ako hrôza bez konca…
Nebudem ťa presviedčať, aby si ho nechala odísť, prázdnymi frázami. Vysvetlím ti, prečo si to myslím naozaj. Že ti bude bez neho lepšie, ti možno povedali už mnohí, ktorým na tebe záleží. Ale na to, že je to tak naozaj, musíš prísť sama. Možno si to tušila, odkedy ste sa začali hádať. Alebo zakaždým, keď si preňho trpela.
Ten slabý nesmelý hlások v tvojej duši ti šepkal, že by možno bolo lepšie, keby z tvojho života odišiel.
Prečo sa časom zmierime s tým, že sme single? Prečo nám to už nevadí, no hlavne prečo už nehľadáme lásku. Prečo nám už vyhovuje život bez nej. Necítime sa zle, no ani tak skvele. Nie sme šťastné, len sme…
Bojíme sa, že sa zamilujeme až príliš. Že to, čo my budeme ochotné dávať tomu druhému, on nepochopí. On to nebude ani vedieť dať. Že on nás tak milovať nebude. Nebude vedieť, čo je to láska, akú mu dávame my. Nebude ju vedieť prijímať a opustí nás.
“ And in the end, we were all just humans … drunk on the idea that love, only love could heal our brokenness. “
F. S. Fitzgerald
Existujú veci, s ktorými nesúhlasíme a nikdy sa s nimi nestotožníme. Svet by bol asi krajší, keby nebol plný zlých emócii a beznádeje. Asi by bolo všetko jednoduchšie, keby sme nehrali hry medzi sebou a nezamotávali by sme sa do príliš komplikovaných vzťahov.
Ľudia sa nemenia. Ľudia nám len dávajú pocit, že sa chcú zmeniť. Nechajú nás myslieť si, že to dokážu. Nechajú nás želať si a dúfať v to, že zmena príde. Tisíckrát nám to sľúbia a tisíckrát sa znova sklameme v tom, že to nikdy pravda nebola a ani nikdy nebude. Nedokážu to. Aj keď sa prekonajú a pôsobia, že to naozaj chcú, nikdy to tak nie je.
Čakajú v prítmí na našu bolesť a len bezducho hrajú hry na naše krehké osobnosti. Chcú nás presvedčiť o tom, že sa zmenia. Chcú nás presvedčiť o tom, že nie je také ťažké nás o niečom presvedčiť. A ono to ani nie je také ťažké.
