Značka
Po každom sklamaní vo vzťahu sme také prázdne, nedôverčivé a plné predsudkov voči mužom, ktorí sa k nám čo i len priblížia, že už nemáme silu snažiť sa nadväzovať žiadne nové kontakty. Každá žena si aspoň raz v živote povedala, že bude radšej sama a už nikdy si k telu žiadneho muža nepustí. Obvykle však bývame zranené kvôli niekomu, kto si to vôbec nezaslúži. No vtedy si to samy neuvedomujeme.
Kedy je čas opäť milovať, po tom, ako sme už raz milovali, no bolo nám dokázané, že nič, čím sme si dovtedy boli istí, nie je naveky? A je to vlastne ešte možné – otvoriť svoje srdce aj napriek tomu, že si stále pamätá, ako veľmi bolo zlomené? Sklamaných ľudí dovedie ich zúfalstvo k ešte zúfalejším činom. Neuvedomujú si, že jediné, čo ich srdce potrebuje, je pokoj. No oni sa namiesto toho bezhlavo vrhajú do ďalšieho vzťahu alebo, naopak, všetkých ešte dlho potom od seba odháňajú.
„A čo si čakala?” Tieto slová počúvame vo chvíľach, kedy ich počuť chceme najmenej, pretože si až príliš uvedomujeme, ako veľmi sme zlyhali. Zlyhali vo vzťahu k sebe. Veď kto z nás sa neocitol v situácii, ktorá ho jednoducho prinútila „čakať“? Láska to bola príliš veľká na to, aby sme zo dňa na deň zabudli, a čo je najhoršie – venovali sme ju niekomu, komu to naše čakanie vyhovovalo. Keď chcel, mal nás poruke. A keď nechcel, vzdialil sa, pretože si bol istý, že tým nič nepokazí.
Milé ženy, tak vám poviem, ako je… Niekedy proste robíme drámu namiesto toho, aby sme sa dobre schuti zasmiali. Nevravím, že sa máme stať pragmatičkami a že si sem-tam nemáme dobre porevať. Veď sme ženy a slzy k nám proste patria asi tak, ako otravná domová dôverníčka do každého paneláku. Ale… Ale to „ale“ tu nad nami kdesi visí! Občas by bolo dobré odosobniť sa. Len tak. Od všetkého. A pozrieť sa na celú vec očami niekoho, kto s naším mega problémom nemá nič spoločné.
Raz by som chcela vedieť, prečo sa niektoré veci musia udiať. Prečo sme občas potrestaní aj za to, že sme sa odvážili milovať. Prečo najviac získame vtedy, keď najviac stratíme, a prečo keď sa stane to, čoho sme sa ešte pred chvíľou tak hrozne báli, zrazu cítime len mrazivý pokoj. Prečo nás práve človek, ktorého najviac milujeme, musí svojím nezáujmom naučiť, aby sme konečne začali mať radi i seba…
Myslela som si, že to bude trvať navždy. Mala som pocit, že to, čo máme, je už večné. Musela som si však priznať, že sa mýlim. Nie som jediná, viem, deje sa to veľmi často. Zostala som sama a možno by si niekto myslel, že ma to položí, no opak sa stal pravdou.
Vieš, ja som pred rokmi bojovala o nás s takým nasadením, že som svoju dušu unavila…
