Značka
Pýtaš sa prečo. Si nahnevaná na celý svet. Chceš späť do svojho života to, čo sa k tebe už vrátiť nemôže. Je to preč… Navždy preč…
A ty len čakáš, kedy príde ten moment, ktorý ťa spasí. Márne ho hľadáš tam, kde nie je, chceš sa silou-mocou utešiť, že to príde a bude lepšie. Odmietaš si priznať, že…
Tvoj život je len a len tvoj. Je o tebe.
Aj ty máš pocit, že vôkol seba vidíš len šťastné usmievavé tváre? Úspešných ľudí, ktorým život vychádza tak, ako si ho naplánujú? Páry, ktoré sa nehádajú, ale žijú v harmonickom súlade – jedno telo, jedna duša?
Tiež sa ti niekedy zdá, že ty si jediná, ktorej niečo nevyjde? Ktorá zlyhala? Ktorá o niečo prišla, ktorá sa musí vyrovnávať so stratou, so svojou súkromnou prehrou? Tá, ktorá musí vstať a začať odznovu?
Je 8. október 23:00. Deň, ako každý iný, ale internet zaplavila “mediálna vojna” Dary a Rytmusa… a mne to nedá sa nevyjadriť.
Bodaj by zabudnutie bolo také ľahké. Bodaj by stačilo vymazať fotky, bloknúť profil a tým by to skončilo. Bodaj by sa dala minulosť pochovať. Lenže sa nedá. A možno aj vďaka Bohu. Minulosť sme my. Je to každá jedna časť nás. Každá jedna myšlienka, každá jedna jazva na duši, každá jedna skúsenosť, to všetko je naša minulosť.
Prešiel už nejaký ten čas a ty naňho stále myslíš, vždy si spomenieš na minulosť. Počuješ ho, cítiš ho?
Áno, poznám to… Veľmi dobre.
Prešiel rok odkedy sme sa rozlúčili, rozišli sa v dobrom, vybrali sa vlastnou cestou. Ty si však na tej ceste stretla niekoho, pri kom si si uvedomila, čo si stratila. Čoho si sa vzdala, len preto, že to už podľa teba nebolo ono. Pretože si ho chcela zmeniť.
Začalo sa to zlomeným srdcom. A to, čo sa zdalo byť koncom, je teraz začiatkom. Dodnes počujem ten zvuk lámajúceho sa srdca, keď som ho videla odchádzať. Nepredstavoval totiž iba moju najväčšiu lásku, ale aj najlepšieho priateľa, jediného človeka na svete, ktorému som verila. Bol pre mňa všetkým. No osud je už taký, vezme nám toho, kto pre nás znamená príliš veľa.
Peklo je slabé slovo na označenie toho, na čo sa zmenil môj život.
Ešte donedávna som sa zaraďovala k ľuďom, ktorí nasľubovali hory – doly a potom ani hory, ani doly, nedodržali. Nie. Nerobila som to naschvál. Moje úmysly boli čisté ako krištáľ, no často vypálilo všetko úplne inak, než som mojim najbližším, ľuďom v mojom okolí a v konečnom dôsledku i sama sebe, sľúbila….
Naozaj som chcela. Chcela som dodržať všetko a asi aj preto som veľakrát nedodržala vôbec nič. A tak som blúdila v labyrinte sľubov, až sa mi točila hlava, podlamovali kolená a zamotávala som sa do pavučiny, ktorú som sama (na seba) uplietla.
