Tag
Zo začiatku si hovoríš, že je to len obdobie. Že každý vzťah má svoje výzvy. Že keď niekoho miluješ, predsa to len tak ľahko nevzdáš. A tak sa snažíš. Hľadáš cesty, ako zlepšiť niečo, čo sa ti deň za dňom rozpadá pod rukami. Hľadáš slová, ktoré neublížia, ticho, ktoré neurazí, činy, ktoré by ho možno konečne presvedčili, že za to stojíš. No čím viac dávaš, tým viac (sa) strácaš.
Po dlhých rokoch, keď som ti neustále odpúšťala a verila v tvoje sľuby, som sa nakoniec prebudila. Už mi nehovor, že ťa to mrzí – tie prázdne ospravedlnenia mi už dávno nedávajú nič. Každé tvoje „prepáč“ bolo ako bublina, ktorá sa rozplynula ešte skôr, než som stihla pocítiť, že by sa niečo aspoň trochu mohlo zmeniť. Už som unavená z neustáleho cyklu, kde si opakovane dával sľuby, a ja som na ne čakala, hoci sa tvoje činy nikdy nezmenili.
Bála sa. A vlastne ani nevedela, aký má jej strach pôvod. Bála sa urobiť akýkoľvek krok, pretože predchádzajúce roky, ktoré sa stratili v tomto vzťahu, boli pre ňu akýmsi rozsudkom. Rozsudkom nad jej (ne)vôľou, schopnosťou žiť a sebaúctou. Bála sa, že ak od neho odíde, stratí niečo, čo jej nikdy nepatrilo – predstavu, že raz sa zmení, že raz ju bude milovať tak, ako si zaslúži. Zostávala, aj keď už nenachádzala dôvody. Aj keď tam nikdy nebolo to, čo by vo vzťahu malo byť…
Boli chvíle, keď som sama sebe nerozumela. Keď som si nedokázala vysvetliť, prečo zostávam v niečom, čo mi viac ubližuje, než dáva. Viem, aká som bola. Bola som ženou, ktorá odpúšťa. Ktorá dáva ďalšie šance už len z princípu – len preto, že sa bála straty. Ženou, ktorá verí, že každá láska má šancu prežiť, ak sa jej dá dosť priestoru, trpezlivosti a obety. Toto boli moje presvedčenia. A práve tie ma takmer zničili.
Občas sa život zahrá s tvojimi pocitmi tak, že nevieš, či sa smiať alebo plakať. Príde niekto, kto ti zamotá myseľ a zavedie ťa na cestu, po ktorej si nikdy neplánovala kráčať. Ten človek ti dá to, po čom si túžila – presne to, čo si si predstavovala ako dokonalé. Ale iba na chvíľu. A potom ti to vezme. Nečakane, bez varovania. A čo urobíš ty? Dúfaš, že sa všetko raz vráti späť, do starých koľají…
Niekedy, samy od seba, sa vzťahy zmenia bez varovania. Bez hádok, bez dramatických rozchodov, bez toho, aby prišiel ten povestný „tresk“. Jedného dňa (a samu ťa to prekvapí) si jednoducho uvedomíš, že to už nie je ono. Že tam, kde kedysi bývalo teplo, je teraz chlad, a tam, kde kedysi bola starostlivosť, sa usadil nezáujem. A niekedy sa stane, že ani nevieš, kde presne sa to pokazilo.
