Značka
Verila som v lásku. Chcela som ju. Už ako dvanásťročná som si písala na narodeniny do denníka želanie, aby som ju stretla. Aby som ju našla. Aby si ona našla mňa. Aby ma niekto miloval. Tak naozaj. Do konca života. Prešlo zopár rokov, pre mňa dlhých rokov, a dočkala som sa. Teda, myslela som si to. Mylne som si to myslela celých sedem rokov. Nevedela som, že si sa so mnou po prvý raz stretol preto, lebo si sa chcel pomstiť ženám.
Lepší hrozný koniec ako hrôza bez konca…
Nebudem ťa presviedčať, aby si ho nechala odísť, prázdnymi frázami. Vysvetlím ti, prečo si to myslím naozaj. Že ti bude bez neho lepšie, ti možno povedali už mnohí, ktorým na tebe záleží. Ale na to, že je to tak naozaj, musíš prísť sama. Možno si to tušila, odkedy ste sa začali hádať. Alebo zakaždým, keď si preňho trpela.
Ten slabý nesmelý hlások v tvojej duši ti šepkal, že by možno bolo lepšie, keby z tvojho života odišiel.
Posunúť sa ďalej. Nechať všetko tak a zabudnúť. Vymazať, blokovať, odstrániť z priateľov. Povedať si, že ten človek ani neexistoval, že to obdobie v našom živote bol vlastne iba zlý sen. Namaľovať si falošný úsmev a presvedčiť každého, že už to máš za sebou, už si sa pohla ďalej….
Presvedčiť každého. Oklamať každého. Možno na chvíľu aj samu seba… navždy to však nejde…
Vieš, toto všetko neznamená, že si sa pohla ďalej.
Slabá. Lebo keď som slabá, dávam ti šance, ktoré si nezaslúžiš. Nechcem ti ich dať, no som slabá na to, povedať ti nie. Hľadám svoju silu a snažím sa ju nájsť. Mala by som ju hľadať niekde v hĺbke všetkých mojich pádov a strát. Ale nevládzem. Vlečiem sa a hľadám oporu. Tá slabota, ktorú mám v srdci vplýva aj na moju fyzickú stránku. Nechcem byť troska. Kde je moja sila?
Dôverčivá. Rozdávam sa. Pre všetkých, len tak. Lebo som príliš dôverčivá. Dávam ľuďom šance, úsmevy, pohladenia, slová útechy a sama z toho nemám nič.
Netušíš koľko krát som si želala, aby si sa vrátil. Aby som ti mohla znova veriť a oprieť sa o teba, keď bolo najhoršie. Aby som ti mohla opäť zveriť svoje srdce bez obáv. Želala som si vrátiť čas, aby som mohla čosi zmeniť. A vymazať deň, keď nás dostihla realita.
Netušíš ako často som plakala pre spomienky. Ako často som počula tvoj hlas vo svojich snoch. Istý čas som bola osobou, ktorej jediným snom bolo môcť ťa znova objať, pozrieť sa ti do očí.
Nie sme práve príkladom večnej lásky. Ľúbili sme sa a boli sme šťastní, ale stratili sme to. Jednoducho časom naša láska zoslabla až sa napokon rozplynula v hmle úprimného priateľstva. Niekedy láska pretrvá, inokedy sa zmení na niečo iné, ale rovnako úprimné.
Malé lásky sa vraj menia na priateľstvo, tie veľké na nenávisť.
Neviem, či to medzi nami bola ,,malá“ láska.
