Tag
,,Musíš zabudnúť.” hovoria. Ale najsmutnejšie je, že zabúdať na zlé veci nás nikto nenaučí. Vraví sa však, že sa musíme naučiť zabúdať, ak chceme byť znova šťastní. Lenže, dá sa to? Zabudnúť? A ako dlho trvá, kým zabudneme? Kým sme znova schopní dívať sa na svet pozitívne? Kým dokážeme prijať realitu? Žena vraj zabúda na lásku tak dlho, ako trvala. Ale myslím, že to nie je pravda. Nezáleží na počte krásnych chvíľ, ale na ich intenzite. Na intenzite nášho citu.
Deň sa pomaly chýli ku koncu. Vo chvejúcej sa ruke sa snažíš silno zvierať šálku mätového čaju, aby sa nerozbila. V televízii beží program, ktorého dej vôbec nevnímaš, lebo v myšlienkach si zase pri ňom. Zase si intenzívne s ním. Tak ako každý večer. Po mnohých mesiacoch, ktoré nespočítaš len tak na prstoch, po nekonečne dlhých mesiacoch, ktoré ani nevieš, ako si prežila, si dospela do bodu, kedy tvoja myseľ, tvoj rozum už vedia, že by do nej nemal patriť.
Dúfam a verím. Presviedčam samu seba, svoje srdce, že príde deň, kedy to dokážem. Dokážem sa ti pozrieť do očí a držať ťa za ruku. Silno, silnejšie ako kedykoľvek predtým. Držať ťa a nepustiť. Držať bez strachu o seba. O svoje srdce. Bez strachu z tvojho odchodu. Už sa nebudem báť, že odídeš. Budem voľná a nebude ma ťažiť na srdci strach, ktorý mi tam narástol. No, musím ho prekonať. Musím sa s ním pobiť o svoje šťastie. O teba.
Verila som v lásku. Chcela som ju. Už ako dvanásťročná som si písala na narodeniny do denníka želanie, aby som ju stretla. Aby som ju našla. Aby si ona našla mňa. Aby ma niekto miloval. Tak naozaj. Do konca života. Prešlo zopár rokov, pre mňa dlhých rokov, a dočkala som sa. Teda, myslela som si to. Mylne som si to myslela celých sedem rokov. Nevedela som, že si sa so mnou po prvý raz stretol preto, lebo si sa chcel pomstiť ženám.
Lepší hrozný koniec ako hrôza bez konca…
Nebudem ťa presviedčať, aby si ho nechala odísť, prázdnymi frázami. Vysvetlím ti, prečo si to myslím naozaj. Že ti bude bez neho lepšie, ti možno povedali už mnohí, ktorým na tebe záleží. Ale na to, že je to tak naozaj, musíš prísť sama. Možno si to tušila, odkedy ste sa začali hádať. Alebo zakaždým, keď si preňho trpela.
Ten slabý nesmelý hlások v tvojej duši ti šepkal, že by možno bolo lepšie, keby z tvojho života odišiel.
Posunúť sa ďalej. Nechať všetko tak a zabudnúť. Vymazať, blokovať, odstrániť z priateľov. Povedať si, že ten človek ani neexistoval, že to obdobie v našom živote bol vlastne iba zlý sen. Namaľovať si falošný úsmev a presvedčiť každého, že už to máš za sebou, už si sa pohla ďalej….
Presvedčiť každého. Oklamať každého. Možno na chvíľu aj samu seba… navždy to však nejde…
Vieš, toto všetko neznamená, že si sa pohla ďalej.
