Značka
Sedela som v jednom podniku, zašitá niekde v kúte za stolom, kde nebolo priveľa ľudí. Nemala som chuť na nejaký blízky kontakt s ľuďmi. Chcela som byť len ja, sama so sebou. Objednala som si dve deci vína a vytiahla krabičku cigariet. V kabelke som zalovila zapaľovač a vytiahla som ten, ktorý mi ho okamžite pripomenul. Toho muža, o ktorom doteraz neviem, či mal prísť do môjho života, alebo nie.
Vieš, naozaj nerozumiem tomu, čo odo mňa vlastne chceš… Dala som ti snáď milión šancí a ani jednu si si nevážil. Celý môj svet sa točil okolo teba. Odpustila som. Vypočula som. Bola som tu vždy pre teba. Milovala som ťa. No ty si ma od seba poslal preč. Povedal si mi, že o žiadne ďalšie šance nestojíš a je koniec… Úplný, totálny, nezvratný – tvoje slová, nie moje. A teraz sa ozveš, akoby sa nič nestalo. Akoby sme boli starí dobrí „kamoši“…
Ach jaj, zase som to spravila. Búchajúc si hlavu o stôl a s nechápajúcim pocitom v nej, som bola nútená sa rýchlo spamätať. Možno by si ľudia okolo mňa mohli začať myslieť, že mi úplne preskočilo. Nepreskočilo, fakt nie. Len som sa ocitla v situácii, kedy som bola nútená uvedomiť si, že ma občas naozaj štve moja vlastná hlava, moje myšlienky, ktoré sa niekedy nedajú ovládať, veď to poznáme všetci. Nech sú akokoľvek temné, šialené, silné… sú tam a my sme nútení sa nad nimi párkrát minimálne zamyslieť.
Nebudem si klamať. Áno, preklínala som ťa. Nebolo to raz ani dvakrát a možno ani trikrát. Bolo to veľakrát. Vždy keď si zmizol len tak bez oznámenia. Vždy keď som sa cítila mizerne.
Často som si hovorievala, že neľutujem, že som ťa stretla. Hovorila som to ķaždému naokolo. Lebo veď každé jedno stretnutie a každý jeden človek sú v našom živote kvôli niečomu.
Keď sme sa rozchádzali, sľúbili sme si, že zostaneme v kontakte. Že si budeme písať. Že budeš ku mne, k nám chodiť aj naďalej, ako za čias, keď sme tvorili pár. Že budeš sledovať život nášho čierneho štvornohého „dievčatka“ a podieľať sa na ňom. Povedali sme si, že budeme niečo ako brat a sestra. Páčila sa mi tá predstava. Predstava, že budeme výnimoční, lebo nebudeme patriť k tým, ktorí si po rozchode nedokážu prísť na meno a veľakrát ich kontakt nezachránia ani spoločné deti.
Vraví sa, že vždy je dôležitá tá osoba, na ktorú myslíme tesne predtým, ako ideme spať, a hneď ako sa zobúdzame. Dlhšiu dobu som si neuvedomovala, alebo som sa skôr bála priznať si, že tú osobu mám v mojom živote už aj ja. Stále sa bojím, no už to nemôžem popierať ani sama pred sebou. Pred pár mesiacmi by som sotva verila tomu, kto by mi povedal, že niekto znova dokáže obmäkčiť moje city. Tie city, ktoré som v hĺbke srdca skrývala pred svetom, pred ľuďmi, predo mnou…
