Značka
589 deň bez teba. Druhý rok života, ktorý som získala, keď si odišiel. Života, v ktorom sa z nás stali náhodní okoloidúci. Druhý rok života, do ktorého už nepatríš. Pár mesiacov dozadu som sa konečne odhodlala zavrieť za tebou bránu, postaviť múr a prestať sa tváriť, že sa jedného dňa vrátiš. Mal si dosť času, aby si sa vrátil. Príliš veľa času, ktorý som ti obetovala. Príliš dlho som sa nedokázala pohnúť z miesta.
Viem, aké to je, zlatko, žiť vo svete, ktorý ti pripadá ako psychiatrické oddelenie, kde sa liečia tie najvážnejšie prípady. Viem, aké to je, keď nevieš, kto je na tom horšie. On – „na hlavu“ postavený svet, alebo ty – zmätená žena, ktorá si aj napriek nepriazni osudu snaží plniť svoje sny a túžby a hľadá si aspoň malý kúsok miesta pre seba. Pod slnkom. Oázu kľudu a pokoja. Miesto, kde z teba opadnú všetky krivdy, bôle a starosti.
Už od začiatku to bolo také… epické. Také príliš krásne na to, aký to malo rýchly spád. Nič, čo za to stojí, nič cenné predsa nezískame len tak… tak rýchlo. Bolo to bez obáv, že niečo nevýjde, bolo to bez žiarlivosti, bez boja o srdce toho druhého.
Bolo to len pár dní,
pár chvíľ,
len pár slov,
Viem, my ženy sme rôzne. Máme svoje povahy a taktiež nás menia udalosti, ktoré sme v živote zažili. Jedno máme však spoločné…
Poznáš ten pocit, keď si žiješ svoj život, všetko je relatívne v poriadku a zrazu sa niečo stane? Už si si myslela, že máš toho za sebou dosť na to, aby si sa dala znovu oklamať, zneužiť či totálne zraziť na kolená… No… Stalo sa.
Môže to byť čokoľvek…
Ubehol dlhý čas. Niekto by možno povedal, že je to už príliš dlho pre takú mladú ženu, ako si ty. Možno to aj čas od času počúvaš od svojho okolia… No iba ty a nikto iný vieš, ako si sa cítila, keď ste učinili rozhodnutie, ktoré zmenilo váš život. Rozhodnutie, ktoré zmenilo jeho, Teba, zmenilo vás. Len ty vieš, aké ťažké to bolo. Len ty vieš, ako hrozne si sa cítila, keď ste sa rozhodli ukončiť váš vzťah. Len ty občas ešte počuješ, ako celé tvoje vnútro kričalo od zúfalstva, keď ste sa rozhodli preťať vaše puto.
Ráno vstaneš a ideš do práce alebo do školy. Stretávaš tých istých ľudí, občas spoznáš niekoho nového, ale napokon zistíš, že sa v ničom nelíši od ostatných. Vrátiš sa domov a je večer. Stále dookola konáš už automaticky naučené činnosti, tisíc krát opakované, strácajúce pôvodné emócie. Toto si naozaj chcela?
Popri každodenných problémoch a rutine celkom zabúdame na seba a na to, čo sme od života žiadali.
