Tag
Nebudem si klamať. Áno, preklínala som ťa. Nebolo to raz ani dvakrát a možno ani trikrát. Bolo to veľakrát. Vždy keď si zmizol len tak bez oznámenia. Vždy keď som sa cítila mizerne.
Často som si hovorievala, že neľutujem, že som ťa stretla. Hovorila som to ķaždému naokolo. Lebo veď každé jedno stretnutie a každý jeden človek sú v našom živote kvôli niečomu.
Keď sme sa rozchádzali, sľúbili sme si, že zostaneme v kontakte. Že si budeme písať. Že budeš ku mne, k nám chodiť aj naďalej, ako za čias, keď sme tvorili pár. Že budeš sledovať život nášho čierneho štvornohého „dievčatka“ a podieľať sa na ňom. Povedali sme si, že budeme niečo ako brat a sestra. Páčila sa mi tá predstava. Predstava, že budeme výnimoční, lebo nebudeme patriť k tým, ktorí si po rozchode nedokážu prísť na meno a veľakrát ich kontakt nezachránia ani spoločné deti.
Vraví sa, že vždy je dôležitá tá osoba, na ktorú myslíme tesne predtým, ako ideme spať, a hneď ako sa zobúdzame. Dlhšiu dobu som si neuvedomovala, alebo som sa skôr bála priznať si, že tú osobu mám v mojom živote už aj ja. Stále sa bojím, no už to nemôžem popierať ani sama pred sebou. Pred pár mesiacmi by som sotva verila tomu, kto by mi povedal, že niekto znova dokáže obmäkčiť moje city. Tie city, ktoré som v hĺbke srdca skrývala pred svetom, pred ľuďmi, predo mnou…
589 deň bez teba. Druhý rok života, ktorý som získala, keď si odišiel. Života, v ktorom sa z nás stali náhodní okoloidúci. Druhý rok života, do ktorého už nepatríš. Pár mesiacov dozadu som sa konečne odhodlala zavrieť za tebou bránu, postaviť múr a prestať sa tváriť, že sa jedného dňa vrátiš. Mal si dosť času, aby si sa vrátil. Príliš veľa času, ktorý som ti obetovala. Príliš dlho som sa nedokázala pohnúť z miesta.
Viem, aké to je, zlatko, žiť vo svete, ktorý ti pripadá ako psychiatrické oddelenie, kde sa liečia tie najvážnejšie prípady. Viem, aké to je, keď nevieš, kto je na tom horšie. On – „na hlavu“ postavený svet, alebo ty – zmätená žena, ktorá si aj napriek nepriazni osudu snaží plniť svoje sny a túžby a hľadá si aspoň malý kúsok miesta pre seba. Pod slnkom. Oázu kľudu a pokoja. Miesto, kde z teba opadnú všetky krivdy, bôle a starosti.
Už od začiatku to bolo také… epické. Také príliš krásne na to, aký to malo rýchly spád. Nič, čo za to stojí, nič cenné predsa nezískame len tak… tak rýchlo. Bolo to bez obáv, že niečo nevýjde, bolo to bez žiarlivosti, bez boja o srdce toho druhého.
Bolo to len pár dní,
pár chvíľ,
len pár slov,
