Tag
Viem, že chceš byť stále silná. Viem, že sa občas bojíš preukázať svoju slabosť, pretože by sa tak ľahko mohla stať terčom pre tých, ktorí ju chcú zneužiť. Viem, že plačeš potichu a tlmíš v sebe výkriky zúfalstva, viem, že tvoje vnútro sužujú strach i bolesť, no nikdy to na sebe nedáš znať. Viem to veľmi dobre… Každá z nás sa snaží neupadnúť. Všetky hľadáme motiváciu ísť ďalej, bez pádov, ktoré sú mnohokrát len prísľubom ďalších zranení.
Spomínam si na to, ako veľmi som sa chcela dozvedieť prečo… Prečo tu už teraz nie je… Zrazu… Keď sa predtým vôbec nezdalo, že by ho niečo ťahalo odo mňa preč. Chcela som vedieť dôvod, prahla som po ňom a myslela som si, že bez toho, aby som sa raz dozvedela pravdu, nedokážem poriadne žiť… Prečo tí, ktorí sľubujú, že zostanú navždy, odchádzajú ako prví a zanechávajú za sebou spúšť dolámaných sŕdc?
Sú ľudia, ktorí sa nezamilujú do teba. Zamilujú sa do tvojej energie, do tvojej schopnosti dávať, do tvojho úsmevu, ktorý nezmizne ani vtedy, keď ti vnútri praská duša. Zamilujú sa do tvojej starostlivosti, do tvojej trpezlivosti, do tvojej ochoty opravovať všetko, čo oni pokazili.
Ale do teba ako celku – so všetkým, čo ťa tvorí – nie. A to je ten najväčší rozdiel i problém zároveň…
Ak ťa raz opäť stretnem, už ťa nebudem hľadať v očiach, v ktorých som kedysi túžila nájsť domov.
Už nebudem skúmať tvoju tvár, či sa na nej objaví čo i len náznak ľútosti.
Ani tvoje slová nebudem čítať medzi riadkami, ako som to robila kedysi, keď som verila, že si len zmätený a nevieš, ako veľmi mi ubližuješ…
Niektoré bolesti sa nezjavia ako rana. Prichádzajú pomaly. Ticho. Ako kvapka, ktorá padá stále na to isté miesto, kým sa neprepadneš do prázdna. A zrazu tam sedíš – s otáznikmi namiesto odpovedí, s neistotou, ktorá prehlušila všetko, čo si si o sebe doteraz myslela. Začneš sa pýtať: Čo som urobila zle? Prečo sa ku mne tak správal? Čím som si to zaslúžila?
Už sa nehnevám. Už nekrútim hlavou nad tým, čo kto urobil, nepovedal, zamlčal alebo zabudol. Už v sebe nenosím tú večnú potrebu vysvetľovať, obhajovať, zachraňovať. Možno som bola taká kedysi – až príliš ochotná všetko chápať a všetko ospravedlňovať. Dnes už nie som. Nie preto, že by som stratila empatiu. Ale preto, že som ju konečne začala obracať aj k sebe.
