Tag
Neverím na osud, karmu či Boha. Všetky tie reči mi prídu ako rozprávky, ktorými sa upokojujú tí, čo nie sú schopní vziať svoj život pevne do svojich rúk. Takisto si celkom nemyslím, že sa každému vráti to, čo dal, zasial, ponúkol či urobil. Možno sú niektorí ľudia demonštráciou toho, že je toto tvrdenie pravdivé, no potom sa pozriem na niekoho iného a nemôžem uveriť, že sa mu darí, že mu je dobre a všetko mu vychádza tak, ako chce.
Vedela si, že takto ďalej nechceš byť. Že nechceš, aby to ostalo tak, ako to je, no nemala si potrebu riešiť to. Nemala si tú potrebu rozvíjať sa a formovať. Nechcela si sa posunúť. Prežívala si s vedomím, že to nejako dopadne. Že sa to raz zmení. Že to raz bude možno inak. Nevedela si, čo chceš, pretože si si myslela, že to nie je reálne. Chcela si to iba naoko.
Čím dlhšie už nie sme spolu, tým viac pozorujem stopy, ktoré po tebe zostali. Sú to letmé a nepatrné otlačky na mojej duši, ktoré si po sebe zanechal. Kedysi boleli. Vždy, keď som sa ich dotkla. No dnes mi vyčaria úsmev na tvári. Je to úsmev, z ktorého razí neuveriteľný pokoj. Pokora, spokojnosť a vďačnosť. Vďačnosť za to, že som mala možnosť prežiť časť môjho života po tvojom boku.
Dlho som sa toho bála. Toho, že ťa niekde stretnem a ja na ten pohľad nebudem celkom pripravená. Vlastne dosť pochybujem o tom, či sa na to dá pripraviť. Nie vždy totiž chceme stretnúť ľudí, o ktorých sme si mysleli, že z nášho života nikdy neodídu. Ten pohľad bolí. Pripomína nám, čo všetko sa nenaplnilo, a ako veľmi nás to bolelo. No stalo sa to. Dnes som ťa videla. S ňou. A ja som vďaka tomu tak veľa pochopila…
Prečo hľadáme lásku? Prečo sú niektorí ľudia schopní vstúpiť do nového vzťahu, hoci ešte poriadne nevystúpili z toho predošlého? Buďme teraz k sebe úprimní. Aspoň natoľko, koľko nám naše ego dovolí, a odpovedzme si na túto otázku. Prečo hľadáme vzťah? Čo presne by nám mal nový človek do života priniesť? Pýtam sa to často. Ale už dávno nie sama seba. čoraz častejšie touto otázkou prekvapím ľudí, ktorí sa mi zdôveria s tým, že už dlho niekoho hľadajú a nič nenachádzajú.
Poznáte ten pocit, keď si uvedomíte, že už nič nebude také, aké to bolo predtým? Keď zistíte, že ešte pred rokmi ste mali o svojom živote úplne inú predstavu, ktorá sa od súčasnej reality líši tak, až sa vám chce plakať? Tak presne tento pocit mám. Už dlho. A trápi ma čoraz viac, pretože neviem, ako sa s ním vyrovnať. Neviem, čo mám urobiť, lebo všetky plány, ktoré mi napadnú, mi prídu tak márne.
