Značka
Spomínam na časy, kedy sme sa spoznali. Kto by bol povedal, že sa to raz skončí takto… Tvojím odchodom v čase, keď som ťa najviac potrebovala nielen ja, ale aj niekto, kto prišiel na svet vďaka nám dvom. Sľúbili sme si, že spolu zostaneme v dobrom aj v zlom. A ty, keď tie zlé časy nastali, si odišiel bez slova…
Drahá žena, viem, že život ťa občas prinúti, aby si cítila nespokojnosť. Viem, že nie každý deň ide tak, ako má či ako si predstavuješ. A viem aj to, že naše sny a túžby budú vždy väčšie než to, čo už máme.
Proste sa celý život budeme pozerať kamsi dopredu a dúfať, že raz sa nám to splní…
Keď som bola malá, rada som sa schovávala do rozprávok. Samu seba som presviedčala, že raz za mnou príde princ na bielom koni a ja sa stanem jeho princeznou. Viete, tak totiž vždy končili i tie najtrpkejšie príbehy…
Môj život bol čiernobiely. Nevedela som, ako vyzerá modrá, žltá, zelená či červená. Nechýbali mi, nebola som na ne zvyknutá.
Myslím si, že ak chceme dokonale porozumieť životu a predstava, že sa len nechávame unášať jeho vlnami, nás desí, mali by sme najskôr porozumieť sebe. A to nejde bez toho, aby sme nepochopili naše pocity, ich pôvod, dôvod a úlohu, ktorú zohrávajú. Myslíš si, že sa vyznáš v tom, čo cítiš a prečo to cítiš? Naozaj ťa nikdy žiadna tvoja reakcia neprekvapí, nikdy ťa neprepadne bezdôvodný smútok alebo ľútosť, ktorá prišla v strede slnečného dňa?
Naozaj chcem tak veľa? Som náročná, zostala som mysľou zaseknutá v dobách minulých a snívam o niečom, čo už nie je v móde? Lipnem na hodnotách, ktoré sú už pasé, a prehliadam tie terajšie? Inak naozaj neviem, prečo sa v dnešnom svete cítim tak osamelo. Pusto. Uväznene. Nepochopene. Staromódne…
Kde práve si? Táto otázka ma prenasleduje celkom často. Vlastne odvtedy, čo sme sa rozišli. Keď sa tak stalo, myslela som si, že viem, čo ma čaká… Ale život ma opäť naučil, že sa nikdy nemôžeme na nič pripraviť. Pretože síce si v mysli predstavíme, aké to bude ďalej, no realita je úplne iná. Preto tie najdrastickejšie životné míľniky tak veľmi bolia…
