Značka
Nikdy sa nebudem červenať ako pravá dáma a nikdy sa o teba len tak neopriem, keď mi bude ťažko.
Už nežijeme v 18. storočí, keď ženy mohli dôverovať v pravé gentlemanstvo mužov a v nevinné prechádzky v parku pri mesiačiku.
Milý muž, nad čím premýšľaš, keď ma chceš vyzvať do tanca? Viem, že hrajú valčík a že si si ho nacvičoval na hodinách tanca, na ktoré si chodil, ale čo ti behá po rozume, že chceš tancovať práve so mnou?
Niekoľkokrát som ťa varovala a myslím, že obaja veľmi dobre vieme, že si pre mňa príliš dobrý.
Tak a ja ťa ešte nejaký čas budem potichu bez svedkov ľúbiť. Zdá sa, že stále ubehlo málo času na to, aby sa stal opak. Tak budem robiť všetky veci so skrytou láskou k tebe… Nebudem ju vyháňať, nebudem s ňou bojovať. Zdá sa, že sa jej nedá vysvetliť, čo sa medzi nami stalo, akú bolesť sme si spôsobili, koľko chýb sme urobili.
Bolest… To je pocit, který mě doprovazel hrozně dlouho. Zlomené srdce bolí jako krává. Pocit kdy se neumíš ani nadechnou, ani mluvit a žaludek máš překroucený jako na kolotoči. Tahle bolest se ze sebe hůř dostává než jakakoliv jiná. Člověk neví co dělat, aby to přestalo bolet.
Koľkokrát je naše srdce schopné lásky? Koľkokrát dokáže milovať bez toho, aby po predošlých sklamaniach úplne ochladlo? Neviem, ako je to s vami, no mňa každý rozchod zmenil. Nebolo ich veľa, päť prstov na jednej ruke je až-až. Ale aj tak pociťujem, že zakaždým niečo vo mne… odumrelo? Niekam to zmizlo? Ostalo to miesto úplne necitlivé?
V istej fáze života som prišla na to, že nie je dobré, ak trváme na splnení svojich snov. Jednak sa tak vyhneme sklamaniu a tiež sa môže stať, že sa nám sen napokon splní, no prídeme na to, že to nebolo ono. Áno, aj to sa občas stáva… Niekedy totiž držíme v rukách svoje vlastné sny, ale radosť akosi neprichádza…
